Pozrime sa a spoločne sa pokúsme rozobrať postupne všetkých 7 hřriechov pre vytvorenie si celkového obrazu, nakoľko je tento až nedôstojný vreskot celkom na mieste. Po konfrontácii siedmich hriechov s citáciami paragrafov navrhnutej novely príde na radu aj to najdôležitejšie, o čo v skutočnosti ide:

Hriech č. 1.: Zákon dáva právo na odpoveď aj pri pravdivej informácii.

V tomto návrhu je vybraný kompromis medzi francúzskym modelom, kde sa právo na odpoveď vzťahuje nielen ku skutkovej podstate, ale i k hodnotiacemu úsudku, čiže je to inštitút chápaný v oveľa širšej forme. Naopak, nemecké právo na odpoveď je postavené len na možnosti reagovať len na skutkovú podstatu, čiže je ďaleko užšie špecifikované. Tento návrh bol koncipovaný vo forme kompromisu medzi týmito dvomi možnosťami.

Hriech č. 2.:  Dáva právo aj na opravu informácií, ktoré nikomu neublížili.

Uvažujme spoločne, kto bude chcieť uplatniť právo na odpoveď, keď mu daná správa /článok neublížil? Kto sa bude chcieť dobrovoľne vystaviť riziku žaloby v prípade preukazovateľnej nepravdivosti jeho odpovedi? Pripusťme, že tu ide o tenký ľad, kde taxatívne vymedzenie, priamo postihnúť nejde a v médiách sa tejto skrytej, podvedomej manipulácie zo zaraďovaním skutočností správne za sebou, vyzdvihovanie jedná a zamlčovanie druhé, hojne využíva.

Kvôli nasledujúcemu príkladu pre tých, ktorí sa dostatočne neorientujú v súčasných slovenských reáliách pripomíname, že Smer je najsilnejšou koaličnou stranou s populárnosťou okolo 45%, zatiaľ čo SDKÚ-DS je najsilnejšou opozičnou stranou s populárnosťou okolo 15%. Prestavme si dve politické strany ako futbalové tými, kde konečný výsledok je: mužstvo Smer - 3 góly a mužstvo SDKÚ-DS 1 gól - čiže 3/1 pre stranu Smer.

Druhý deň nevyjde v novinách táto celá a nepopierateľná skutočnosť, ale sa novinári budú rozčuľovať, že Smer si nechal streliť jeden gól, že je to príšerné, ako sa toho mohlo stať, nechali si dať jeden gól, čo je zlý výsledok vládnej koalície a jednoznačne sklamanie Smeru. Áno, nemôžeme povedať, že to nie je pravda, Smer si skutočne nechal streliť jeden gól.  Ale fakt, že SDKÚ-DS dostala od Smeru celkom tri góly, sa šikovne zamlčí a odsunie do pozadia. A výsledok? Namiesto každému zrozumiteľného výsledku 3/1 pre Smer sa uverejní len polovica informácie, že Smer si nechal streliť jeden gól, ale 3 góly SDKÚ-DS sa akosi pozabudne . Nikto však nemôže povedať, že článok nie je pravdivý, lebo skutočnosti pravdivé sú, nič menej každý cíti tú tendenčnosť skutočností oznamovaných a zamlčovaných. Na tejto premise mám pocit, že funguje dnešná mediána scéna na Slovensku, pretože nie sme naivní a dokážeme si spočítať, že sloboda slova končí tam, kde začínajú ekonomické záujmy vydavateľa.

Takisto je tu široko publikovaný príklad, kde sa o niekom objaví správa, že je HIV pozitívny, čo vyvoláva automaticky negatívne reakcie s odkazom na nezriadenou promiskuitou / homosexualitu danej osoby. Tu právo na odpoveď poslúži danej osobe v zmysle uvedenia veci na správnu mieru konštatovaním, že áno, som HIV pozitívny, ale infekciu som dostal(a) kvôli transfúzii krvi. Takisto nikto nemôže namietať, že konštatovanie holej skutočnosti HIV u nejakej osobe nenaplňuje skutkovú podstatu pravdivej informácie, aj keď to pravdou je. No získanie tejto choroby v kontraste s automaticky vyvolanou negatívnou asociáciou čitateľa iste v očiach verejnosti danú osobu takto nezdiskreditujú.

Okrem inštitútu práva na odpoveď § 8 tu ešte ješ aj  inštitút práva na opravu § 7, kde sa mimo iného píše:

§ 7 odst. 6 písmeno B: Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra nie sú povinní uverejniť opravu, ak

b) môžu dokázať pravdivosť skutkového tvrdenia, o ktorého opravu sa žiada.

Tu je teda explicitne povedané, ak nie je žiadosť na opravu preukázateľne pravdivá, vydavateľ má právo ju odmietnuť.

Hriech č. 3. : Umožňuje dvojitú sankciu - povinnosť uverejniť opravu i odpoveď.

§7 právo na opravu odst. 1: Ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje nepravdivé skutkové tvrdenie o osobe, na základe ktorého možno osobu presne určiť, má táto osoba právo žiadať o uverejnenie opravy nepravdivého skutkového tvrdenia. Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú povinní opravu uverejniť bezodplatne.

§8 Právo na odpoveď odst. 1: Ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby, na základe ktorého možno osobu presne určiť, má táto osoba právo žiadať uverejnenie odpovede. Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú povinní odpoveď uverejniť bezodplatne; právo na opravu týmto nie je dotknuté.

Citácia týchto dvoch paragrafov, ktorých sa tento tzv. hriech týka je vari povedané všetko podstatné a ide tu o opätovné uvádzanie mylných informácií.

Hriech č. 4.: Vydavateľ je zodpovedný aj za odpovede, ktoré porušujú zákon a dobré mravy, čo môže vyvolať reťaz žiadostí o odpoveď.

§5 Zodpovednosť vydavateľa periodickej tlače a tlačovej agentúry odst. 2 písmeno A, odst. 3 a §8 odst. 6:

odst. 2: Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra nezodpovedajú za

a) obsah informácie, ktorú poskytol orgán verejnej moci, ním zriadená rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia alebo právnická osoba zriadená zákonom, ak je táto informácia uverejnená v periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve v pôvodnom znení a jej spracovaním pre uverejnenie sa nezmenil jej pôvodný obsah.

odst. 3: Vydavateľ periodickej tlače nezodpovedá za pravdivosť informácie zverejnenej v inzercii a za klamlivú reklamu alebo porovnávaciu reklamu; to sa nevzťahuje na inzerciu, ktorou vydavateľ periodickej tlače propaguje svoju osobu, aktivity, služby alebo produkty.

§8 odst. 6: Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra nie sú povinní uverejniť odpoveď, ak

a) žiadosť o uverejnenie odpovede nemá náležitosti podľa odseku 3,

b) odpoveď smeruje proti skutkovému tvrdeniu uverejnenému na základe preukázateľného predchádzajúceho súhlasu žiadateľa o uverejnenie odpovede."

Tu sa treba domnievať, že ono bremeno zodpovednosti bolo na nakladateľovi za porušenie zákona vďaka povinnosti uverejniť odpoveď ak splňuje všetky náležitosti podľa tohto návrhu, nie je dobré. Veď nakladateľ nemôže niesť zodpovednosť za porušenie zákona, čo je naplnené v odpovedi, ktorú on musí uverejniť. Je to možné  predemonštrovať na princípe Trójskeho koňa, ktorému musia Trójania preniesť do mesta, i keď vedia, že sú vo vnútri ukrytí bojovníci.

Hriech č, 5.:  Právo na odpoveď majú aj štátne a iné verejné orgány, čo podľa medzinárodných organizácií vytvára možnosť zneužitia.

Zneužiť sa dá takmer všetko a doba negatívnej reklamy ktorá už dávno pominula, takže hašteriví politici handrkujúci sa o každé slovíčko by sami na soba páchali politickú samovraždu. No ak vezmeme si nemecké noviny, zákon konkrétne §11, tak tu sa dočítame, že do práva na odpoveď je zahrnutý aj verejný sektor napr. ministerstva, parlament, vláda a štátny zástupcovia. Takže by si mohli páni novinári vo svojom spravodlivom rozhorčení naštudovať aj tlačové zákony iných európskych krajín. Pre nich ale aj tak platia rovnaké podmienky § 8 odst. 3: "... musí obsahovať popis tohto skutkového tvrdenia s uvedením, v čom sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby ..."

Takže ľudovo povedané, príliš si nebudú môcť vyskakovať.

Hriech č, 6.: Redakcia nesmie reagovať na odpoveď, čo je protiústavné.

S týmto tvrdením je možné súhlasiť, kedy nebol v § 8 odst. 5 mj. kde stojí, že: "… K uverejnenej odpovedi nemožno uverejniť žiadny súvisiaci text obsahujúci hodnotiaci úsudok, a to ani na inom mieste vydania periodickej tlače alebo agentúrneho spravodajstva."

Nie je tu ale povedané, komu presne je zakázané na odpoveď reagovať svojou odpoveďou, takže tu chybí priestor pre individuálne osoby. No, treba si vedieť predstaviť, že keby tu bola možnosť uplatniť odpoveď na odpoveď, tak sa bude argumentovať z opačného uhlu pohľadu, že hrozí nebezpečie reťazení odpovedí na odpovede, čomu sa chcel navrhovateľ vyhnúť.

Hriech č. 7.: Vydavateľ nemôže odpoveď odmietnuť, inak mu hrozí peňažný trest až 150 tisíc korún.

už citovaný

§ 8 odst. 6: Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra nie sú povinní uverejniť odpoveď, ak

a) žiadosť o uverejnenie odpovede nemá náležitosti podľa odseku 3,

b) odpoveď smeruje proti skutkovému tvrdeniu uverejnenému na základe preukázateľného predchádzajúceho súhlasu žiadateľa o uverejnenie odpovede,

c) uverejnili odpoveď na žiadosť niektorej z osôb uvedených v § 10 odst. 5 a dodržali pritom podmienky ustanovené týmto zákonom na uverejnenie odpovede."

A ďalej musia byt splnené podmienky v § 8 odst. 3, ak nie, tak redakcia môže odpoveď odmietnuť.

§ 8 odst. 3: Žiadosť o uverejnenie odpovede musí mať písomnú formu a musí byť žiadateľom podpísaná. Žiadosť o uverejnenie odpovede musí obsahovať názov a deň vydania periodickej tlače alebo deň zverejnenia agentúrneho spravodajstva, ktoré obsahovalo skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby, popis tohto skutkového tvrdenia s uvedením, v čom sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby, a kde sa toto skutkové tvrdenie v periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve nachádzalo. Súčasťou žiadosti o uverejnenie odpovede musí byť písomné znenie odpovede. Odpoveď musí byť rozsahom primeraná textu, ktorého obsahom je skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby a z neho vyplývajúci hodnotiaci úsudok; odpoveď je primeraná, ak nepresahuje rozsah tohto textu.

Na záver to hlavné o čo v podstate ide.

Čo keď sme možno všetci naleteli všetkým tým domácim vydavateľom, mediálnym podnikateľom a zahraničným lobbystom? Právo na opravu a odpoveď §7 a §8, sankcie §12 a ochrana zdroje § 4, o ktorom sa stále dookola trepe, čo keď je to všetko len zahmlievanie a zahmlievanie a zahmlievanie ? Čo keď v skutočnosti ide o to?:

§6 odst. 4: Vydavateľ periodickej tlače, ktorý je právnickou osobou, je povinný v prvom čísle periodickej tlače vydanej v kalendárnom roku uverejniť oznámenie o štruktúre vlastníckych vzťahov vydavateľa periodickej tlače podľa stavu k 31. decembru predchádzajúceho kalendárneho roka v rozsahu údajov podľa § 11 odst. 4 písm. j).

V minulom zákone toto nebolo vydavateľom dané ako povinnosť. Čo keď z tohto majú mediálni podnikatelia nočnú moru a hrôzu a preto spustili taký šialený pokryk ako zmyslov zbavení? Čo keď práve toho sa boja, že sa všetci Slováci konečne dozvedia, kto v skutočnosti financuje média na Slovensku? Akí zahraniční vlastníci z Francie, Nemecka, Rakúska, Británie, Ameriky? Na akých donátorov vedú nitky, a od ktorých k opozičným politickým stranám? Kto má koľko akcií a finančných vkladu a ako sa podieľa na majetkovom vysporiadaní daného média? Že by konečne vyšli na povrch a ľudia sa dozvedeli, kto koho platí? Preto sa, možno tak aristokraticky diskutuje a ľuďom sa pchajú náhradné problémy sankcií, práva na odpoveď, či ochrana zdroja, pričom sa spustil taký abnormálny vreskot a pokrik.

Najsilnejšia koaličná strana Smer totiž dlhodobo avizuje zámer posvietiť si na tzv. prirodzené monopoly a kľúčové inštitúcie majúce charakter prirodzených monopolov. To sa v našich zemepisných šírkach chápe ako svätokrádež a monopoly sa po špičkách obchádzajú ako posvätné kravy v Indii. A povedzme si na rovinu, EU je pod silným nátlakom týchto medzinárodných lobbistických organizácií, finančných skupín a bankových kartelov - kto videl film Zeitgeist, tak dá iste za pravdu.

Nikto Smeru nebude tlieskať napríklad za zákon v sieťových odvetviach dávajúci právomoci štátu zasahovať hlboko do cenotvorby týchto prirodzených monopolov a mierniť chorobné túžby po ziskoch ich top managementu zvyšovaním cien energie ako sme tomu svedkami v ČR, kde sa energie zvýšila o 10 %, zatiaľ čo na Slovensku v priemere u všetkých troch energetík o 2,95 %.

Takisto sa pod pravicovou taktovkou rozpredali banky za cca 35 mld. SK, takže Slovensko rovnako ako Česko nemá jedinou banku v štátnych rukách. Po zvolení Smeru sa avizovalo dodaňovanie bank k dosiahnutiu vyrovnanej kúpnej ceny, lebo po celkovom ozdravení mali banky hodnotu 115 mld. SK, čiže boli predané za štvrtinu skutočnej ceny.

Slováci si konečne zvolili inú cestu než cesta kompletného rozpredania štátneho majetku ako sme toho svedkami teraz v ČR, kde sa chystá predávať Česká pošta, ČSA, Temelín je už len z polovice štátny, v nemocniciach sa súkromným firmám prenajímajú všetky komponenty generujúce zisky napr. dialýzy, mamografy, rentgene a nelukratívne, prerábajúce artikle zostávajú štátu atp.

A kto týmto medzinárodným kartelom šlape na päty je samozrejme - ako inak - označovaný za populistu popr. demagóga, akoby to už patrilo takmer ku svetovému folklóru a koloritu nepohodlným vešať štandardným visačky na krk vo verejnosti evokujúcej dopredu umelo priživované asociácie nedôverihodnosti a nespôsobilosti.

Toho sme svedkami keď u médií, ktoeé  sú samozrejme v rukách cudzieho kapitálu a pod správou mediálnych magnátov, a týchto skupín. Preto možno toto je tou pravou príčinou, prečo sa okolo tlačového zákona strhol taký neobyčajný pokrik a zalarmovali sa všetky medzinárodné organizácie vrátane OBSE, Article 19, rovnako  ako medzinárodné finančnícke organizácie bili na poplach po zvolení Smeru r. 2006 ako najsilnejšej strany.