Takto písal jeden z mnohých emigrantov, ktorí v rokoch socializmu utiekli za hranice do kapitalistického raja. Ako inžinier s perspektívou skončil v „slobodnej krajine“ pri umývaní záchodov ako gastarbaiter v akejsi železničnej stanici. Zahanbujúce poníženie vyjadril svojim blízkym takýmto sarkazmom a poslal i s fotkou pred cudzím mercedesom na parkovisku. Vtedy bolo takýchto oklamaných a podvedených veľa. Ich sny rýcho vystriedala krutá realita. Ťažko sa im priznávala pravda, že naleteli na sladké reči o slobode a demokracii, o blahobyte za železnou oponou. Stali sa prosto obeťou rafinovanej reklamy. Uverili pozlátke, ktorá zakrývala skutočný vykorisťovateľský systém. 

            Dnes už náš občan nemusí putovať za „slobodou a demokraciou“ do cudziny. Reštaurovaný kapitalizmus po prevrate v roku 1989 u nás ponúka všetky „vymožeností“ pre všetkých a bez rozdielu. Iba zadubenci a neprebudení z prachu čižiem kapitálu vystrkujú dva prsty do „véčka“. Ale to už dnes nikoho nezaujíma. Reálny život väčšiny je na hony vzdialený od infantilných sľubov prevratovej doby. Dnes s ľuďmi trasie strach ako prežiť, či neprídu o svoju zlé platenú otrockú prácu, ako uživia svoje deti, ako ich zaodejú, ako prežijú túto zimu. Niekto zúfalý na stránkach internetu výstižne napísal: „ ... neistoty prevažujú nad istotami do takej miery, že už človek prestáva veriť v zajtrajšok. Nik nevie čo príde zajtra, čo ho čaká.“  Toto je skutočné zrkadlo doby a systému, v ktorom dominuje bezcitnosť a bezohľadnosť. Pohnuté osudy ľudí, dobrovoľný odchod zo života zo zúfalstva či kriminálny čin (tiež zo zúfalstva) nikoho zo zodpovedných seriózne nezaujímajú. Sú iba potravou pre mediálne hyeny.

Bolo by jednoduché, ale zároveň i nesprávne dnes tvrdiť, že za tento stav si môžu ľudia, že si pre seba, pre svoje deti a vnukov kľúčmi „vyštrngali“ tento neľudský systém, nespravodlivosť a otroctvo. Do určitej miery áno, ale prevažnej väčšine tých, ktorí uverili sľubom podvodníkov a dobrodruhov sa ani nesnívalo kde a ako skončia. Dnes im ostali iba oči pre plač. Sú a zostanú v úlohe stáda, do ktorej ho predurčuje tento kapitalistický spoločenský poriadok. A dnes sa pokorenému plebsu vyškierajú všetky politické i ľudské patvary, ktoré zbohatli rozkradnutím socialistického majetku. Všetko to, čo vybudovali, vytvorili svojimi rukami, svojim umom im politickí revanšisti a veksláci rozchytali pod nosom. Takúto predstavu určite nemali nielen jednoduchí ľudia, ale ani tí, ktorí na kvalitných socialistických školách čo-to pochytili o zásadných rozdieloch medzi socializmom a kapitalizmom. Pre tých i tých druhých je súčasnosť i budúcnosť s uťahujúcou sa slučkou na krku zahanbujúca a ponižujúca.

Čo je ale v tomto marazme očividné a  zarážajúce zároveň, je apatia zotročených a ich nezáujem o zmenu pre seba, v prospech seba – byť i v rámci tohto systému. Ľahostajnosť k svojmu osudu i k osudu svojich potomkov dávajú zreteľne najavo pri voľbách. Nemôže byť potom prekvapením, že buržoázne vládne bábky, predovšetkým tie modré, si urobili zo Slovenska pokusnú farmu. Nielenže na mlčiacej väčšine vyskúšali zničujúce neoliberálne  tzv. reformy, ale teraz po ostatných parlamentných voľbách sa celkom úspešne pokúšajú na chrbtoch zotročeného ľudu rúbať drevo. Zatiaľ čo takmer celou Európu hýbu nepokoje, protesty a štrajky, náš človek zostáva na kolenách, bojí sa zdvihnúť hlavu, nieto ešte hlas proti vládnej moci, proti svojim zotročovateľom. Možno povedať (podľa Jüri Lina), že mentálna anestetizácia ľudí do značnej miery uspela. Väčšina ľudí sa stala obeťou typu slepej viery zvanej politická korektnosť a preferuje život vo svojom iluzórnom svete. A viera podľa Friedricha Nietzscheho, je túžba po nepoznaní. Tento stav však nie večný a nemenný, a preto ani nemôže byť návod na defetistické úvahy, ale skôr na neľahkú cestu hľadania východiska z tohto bludného kruhu.

Nebolo by tiež ani dobré ani správne tvrdiť, že všetci sú rovnakí, že všetci myslia a konajú podľa určeného a diktovaného vzorca myslenia a správania sa. Politických a mediálnych idiotov, ktorí i s pochybnými „celebritami“ takéto vzorce dňom i nocou propagujú a snažia sa ich implantovať do vytunelovaných hláv, sú celé kŕdle. Sami im možno neveria, ale „čo je treba, to sa musí“. I preto sú týmto balastom „zasvinené“ všetky média.

Pravdou ale je, že napriek všestrannej a podvodnej manipulácii s občanom, vzniká a rastie medzi „pospolitým ľudom“ ideový a politický  disent, ktorý je vzdialený predpísaným vzorcom. To uniká bábkam kapitálu, ktorí opití mocou nedokážu pochopiť ubolenú dušu otroka.  Jeden z nich svoj život zdeformovaný buržoáznou slobodou a demokraciou, vyrozprával na internete. Je jedným z masy produktívnych 25 až 40 ročných, „šťastlivo“ zamestnaných, ktorý denne pracuje najmenej 11 hodín a i cez víkendy musí byť k dispozícii a riešiť vzniknuté problémy vo firme. I keď je ženatý, dieťa si nemôže dovoliť nie kvôli neplodnosti, ale zo strachu, aby neprišiel o obživu vybočením z tohto otrockého vzorca práce.  Iba práca pre firmu a nič iné. Nemá čas na nič, ani pre seba, ani pre manželku, ktorú nazval spolubývajúcou. „Nemáme väzbu k žiadnemu miestu, nemáme zážitky, teda okrem krízových situácii vo firme. Nemáme vlastný život, nemáme slobodu. ... Keďže nemáme slobodu prečo nám vravia že žijeme v demokracii? Sme len otrokmi systému, ktorý nám diktuje presné pravidlá, ako máme žiť, kde máme žiť. Nerobí to priamo, ale nastoľuje také podmienky, ktoré nedávajú iné východisko iba hrať podľa pravidiel spoločnosti. Spoločnosti pár ľudí, držiacich naše šťastie pevne v rukách“, píše doslovne. Tento dojemný plač sám uvádza ako výkrik do tmy zo situácie zúfalého jedinca.

Takto, obrazne povedané cez Golgotu, ľudia zrejme musia prejsť, aby našli nielen sami seba, ale i silu vzoprieť sa tyranii. Potom už ľahko nájdu odpoveď na jednoduchú otázku, pre koho a proti komu je  všetkými škrekmi ospevovaná buržoázna sloboda a demo-kracia. Potom bude i stále menej tých, ktorí v hanbe budú hovoriť, že „mám sa dobre, tak mi treba.“