Chorváti, predstaviteľ ktorých Ljudebič Gaj, vytvoril teóriu Juhoslovanskej jednoty, hovorili o nezávislosti od situácie, pri ktorej vedúce pozície v štátnej správe, polícii a v armáde obsadili Srby. Takáto situácia Chorvátov neuspokojovala. Každým rokom ich nespokojnosť bola väčšia a väčšia. V polovici 1930 roku k tejto napätosti sa pridružil ešte aj náboženský faktor – rýchlo sa zvýšilo napätie medzi katolíkmi a pravoslávnymi kresťanmi. „Tu bol položený základ budúcich protirečení – katolícky Chorváti sympatizovali s chorvátskymi separatistami a pravoslávny Srby, čo je úplne logické podporovali vládu, ktorú menovali srbský králi“, - vysvetľoval riaditeľ konzultačného strediska Saša Savičevič.
Na religióznom základe v otázkach rozpadu Juhoslávie sa treba osobitne pristaviť. Problém je v tom, že konflikty vystupujúce do popredia na Balkáne v priebehu dvadsiateho storočia, sa javia ani nie tak medzinárodné, ako religiózne. Srby a Chorváti, v podstate sa odlišujú jeden od druhého len príslušnosťou k rôznym vetvám náboženstva – ak Srby sú vernými pravoslávnymi, tak Chorváti, nie menej verný sú katolíci. Ten fakt, že oni celé stáročia žijú spoločne, hovoria jedným jazykom a nie raz majú aj rovnaké mená aj priezviská, im nevadilo celé desaťročia, jemne povedané, nenávidieť sa navzájom. Ešte viac viditeľným v tomto smere je príklad Moslimov – Bosniakov, žijúcich na území Bosny a Hercegoviny. Potomci katolíkov a pravoslávnych, ktorí pod tlakom Tureckých okupantov prešli na islamskú vieru a začali sa považovať za Moslimov.
Hlavná úloha vo vytvorení Moslimskej nácie pripadá Rakúsko – Uhorskému grófovi Veniaminu fon Kálaju, ktorý dlhé roky, z poverenia Viedne, stál na čele tejto provincie. On prvý začal hovoriť o práve Bosnianskych Moslimov považovať sa za národom. On to samozrejme urobil s požehnaním Viedne, aby postavil bosnianskych Moslimov proti Srbom a Chorvátom. Snažil sa vniesť nenávisť medzi Južných Slovanov rozdelených vierou a tak zabrániť ich jednotnému boju proti Viedne. S konečnou platnosťou vytvorenie „Muslimského národa“ ukončila ústava Zväzovej federatívnej republiky Juhoslávie (ZFRJ) , ktorá postavila Moslimov v Bosnu do jedného radu zo Srbmi, Chorvátmi, Slovincami, Macedóncami a ostatnými národmi žijúcimi v bývalej Juhoslávii. Tak sa po prvý raz vo svete, pre vytvorením novej národnej identity stala príslušnosť k jednej z religióznych skupine. Po roku 1993, vodcovia Bosniackych Moslimov si uvedomili celú protirečivosť podobného prístupu – keď sa objavilo pomenovanie tejto, teraz už etnickej skupiny, - Bosniaci.
Prvé vážne zostrenie medzi národnostných vzťahov medzi rôznymi skupinami Južných Slovanov sa odohralo počas Druhej svetovej vojny. Hitlerovci okupujúcu územie Juhoslávie vsadili na rozkol obyvateľstva podľa religiózneho princípu – a nesklamali sa. Chorváti, neskrývajúci antipatie k inštitúciám monarchie, sa stali spojencami Hitlera, a vyhlásili Nezávislý Chorvátsky štát a začali svoje územie dôsledne čistiť od obyvateľstva iných náboženských presvedčení. Predovšetkým sa jednalo o pravoslávnych Srbov – v priebehu rokov 1942 – 1944 Chorvátskymi fašistickými – ustašovcami , rôznymi spôsobmi bolo zabitých 700 000 až 1 500 000 pravoslávnych Srbov, okolo 30 000 cigáňov a viac ako 15 000 židov.
Muslimovia tiež prešli na stranu fašistov, boli označení ako „lepšia časť chorvátskeho národa „ a zo všetkých síl pomáhali svojim novým „fašistickým bratom“ v „boji proti srbskému hegemonizmu“. Srby nemali možnosť zastaviť vraždy civilného obyvateľstva. Analogické akcie na etnických čistkách srbského obyvateľstva robila aj Albánska okupačná administratíva kraja Kosovo – tam počas Druhej svetovej vojny bolo zabitých niekoľko desiatok tisíc Srbov a veľké množstvo srbských rodín bolo donútených opustiť Kosovo. Skončiť s medzi etnickými bojmi umožnilo len víťazstvo partizánov – komunistov v roku 1944 pod velením Josifa Broza Tita. Partizánski komunisti stavili na triednych a nie na etnických a či náboženských princípoch.
Analytici sú presvedčení – že predovšetkým priestupky medzi etnikmi počas okupácie sa stali zdrojom príčin vzniku krvi preliatia v deväťdesiatich rokoch. Prakticky nikto za priestupky v období svetovej vojny nebol trestaný – väčšina ustašovcov, blahosklonne trpiaca katolíckou cirkvou sa mohla vysťahovať do Južnej Ameriky, niektorým četníckym veľiteľom sa „darilo“ skrývať v USA, Kanade a v Austrálii. Titovi a jeho vláde za celé obdobie jeho života sa podarilo v mieri udržiavať súžitie Slovanských národov žijúcich na území Jahoslávie. Juhostávia, rozvojom svojej ekonomiky, patrila medzi úspešne sa rozvíjajúce krajiny sveta a neexistovali v nej žiadne etnické napätia.
V roku 1948 došlo k nezhodám medzi ZSSR a Juhoslovanským vedením. Do Juhoslávie začali prichádzať západné kádre, moderné stroje pre obnovujúci sa priemysel, americká a britská výzbroj pre Juhoslovanskú národnú armádu. Napriek tomu, že pretrvávala roztržka zo ZSSR, Juhoslávia pokračovala vo výstavbe socializmu, stala sa alternatívou pre Sovietsky zväz.
Ako hlavný vnútropolitický nepriateľ v Juhoslávii bol objavený nacionalizmus vo všetkých jeho prejavoch, tak srbská ako chorvátsky a či aký koľvek druhý. Za jeho prejavenia sa vinili hlavne Srbov. Hlavné nebezpečenstvo podľa Titu a jeho súputníkov malo srbské nacionalistické povedomie. Kvôli tomu v roku 1974 bola prijatá nová Ústava Zväzovej federatívnej republiky Juhoslávie, ktorá v maximálnej miere oslabovala zväzový štát Srbsko – a to najmä jeho autonómnu oblasť Kosovo a Vojvodinu. Obe tieto oblasti dostali plnomocenstvá ktoré sa dali porovnať s republikami. Ani v jednej ani v druhej zväzovej republike podobné administratívne osobitosti neboli vytvorené – a práve to sa stalo neskoršie základom pre obvinenie Tita a komunistickej strany v príprave anti srbských opatrení. Srby nemôžu Titovi odpustiť opatrenia ktoré pod jeho vedením prijímala Juhoslovenská vláda vo vzťahu ku Kosovským Srbom – bolo im zakázané vracať sa na územie Kosova, no obyvatelia susedného Albánska sa mohli bezproblémovo usádzať na území Kosova. Tá sama ústava z 1974 roku dala republikách Juhoslávie právo na vystúpenie z federácie – vtedy sa v skutočnosti o takej myšlienke vôbec neuvažovalo a tento ústavný bod sa považoval len za propagandistické proklamovanie demokracie. „ Krajina žila na základe západných kreditov a to vďaka Titovi. Ekonomika sa dvíhala ku dopredu vďaka, západom tolerovaného zahraničného obchodu. V krajine existujúci ekonomický systém bol krajne neefektívny – nehľadiac na princípy trhu, ako sa to volalo v Sovietskom zväze, neexistovali žiadne reálne stimuly pre výrobcov. „Ľudia nechodili do práce preto, aby pracovali a zarábali, ale preto, aby dostávali výplatu. Všetci boli presvedčení, že zdroje sú bezhraničné, a táto idyla bude existovať vekmi“, - spomína analytik Alexander Lukač.
Podľa jeho slov, za pomoci peňazí Titovi sa vo veľkej miere podarilo utíšiť nacionalizmus a jednotlivé jeho prejavy v „Chorvátskej jari“, a v 1972 roka ho rýchlo zlikvidovať v zárodkoch.
Počas Titovej vlády Juhoslávia, nehľadiac na všetky jej nedostatky, vedela dosiahnuť seriózne ekonomické a politické úspechy – bola lídrom Nezúčastnených krajín, bola v pätici najväčších svetových výrobcov zbraní a Juhoslávia čo do sily bola na štvrtom mieste čo sa týka sily armády v Európe. Na prvý pohľad sa zdalo, že túto krajinu čaká šťastná budúcnosť... .
Všetko sa zmenilo po tom, ako v roku 1980 umrel vodca Juhoslávie Josif Bros Tito. Niekoľko prvých rokov po jeho smrti sa zdala, že stabilita Juhoslávie bude udržaná – zásluhy na tom patria jeho spolupracovníkom, ktorí ostali u moci. No, jednako vytratila sa autorita, železná ruka rešpektovaná všetkými národmi Juhoslávie. Nikto iný nebol schopný Titu nahradiť. Začiatkom roku 1980 národnostné problémy (pravdu povediac, podnecované zo zahraničia), začali narastať ako snehová prikrývka.
Koniec prvej časti!
| < Dozadu | Dopredu > |
|---|
