„Detonátorom rozpadu sa stal prepad ekonomiky. V krajine, tak ako aj v rodine, pokiaľ sú peniaze, tak je všetko v poriadku, keď peniaze dochádzajú, zrazu prichádzajú problémy. Tak sa stalo aj v Juhoslávii“, - vyjadril svoje presvedčenie Alexander Lukáč. Finálnym krachom sa stala kríza v ZSSR a ním kontrolovanej časti socialistického tábora – umožnilo západu pochopiť, že po „zamatových revolúciách“, organizovaných vo Východnej Európe, Varšavský blok bol odsúdený na zánik, tak ten istý osud sa môže pripravovať aj pre Juhosláviu.

„Naviac, zo strany západných krajín vznikla túžba, ovládnuť tie uvoľnené obchodné trhy v krajinách „tretieho sveta“, ktoré predtým boli naviazané na odber tovarov z krajín Východnej Európy“ – jednalo sa predovšetkým o dodávky zbraní a strojárenskych výrobkov. „Západná Európa a USA jednoucho nechceli, aby v Európe existovala samostatná a nimi nekontrolovaná sila, podobná Juhoslávii. A tak sa jednoducho rozhodli ju rozčleniť a to nie mierovým, ale vojenským spôsobom tak, aby v budúcnosti bolo nemožné znovu zjednotiť tieto národy“, - predpokladá Lukač.

Pre to, aby sa podarilo zrealizovať tieto zámery, bolo potrebné niekoľko rokov príprav. V tomto období sa republikánske elity, odvrhnuté režimom Tita, jedni pred druhými začali predháňať vo svojich aktivitách a začali prinášať rôzne ekonomické a po tom aj politické požiadavky voči federálnej vláde. Rozvinuté priemyselné reppubliky Slovinsko a v Chorvátsko nechceli „sponzorovať“ zaostalé regióny ako Kosovo a Makedódia – predstavitelia týchto republík presvedčili svojich občanov, že po odtrhnutia sa od „biednych - južanov“, môžu im vrátiť bývalú životnú úroveň. Po tom stále silnejšie sa ozývali hlasy o „vezení národov“ – tak predstavitelia juhoslovenskej straníckej nomenglatúry volali vlastnú krajinu. O uskutočnení plnoprávnych ekonomických reforiem v takýchto podmienkach bolo možné len zabudnúť – stalo sa tak, že členovia federácie (jednotlivé republiky), sa postavili jedena proti druhéj a navzájom si ukladali ekonomické sankcie. Pri takomto postupe bolo jasné, že Juhoslávia má krátky život.

 Rast nacionalistického nálad bol najviac nasmerovaný na Srbov – ostatné národy zo začiatku prežívali pomerne kompaktne. Národné trenice viedli k tomu, že postupne najväčší a najpočetnejší Srbský národ bol rozdelený na tri skupiny. Okolo 1,2 Srbov  žijúcich v Chorvátsku, 1,5 milióna v Bosne a Hercegovine, vzhľadom k rozpadu Juhoslávie sa zmenilo na národnostné menšiny. Veľký strach plynul z rétoriky Chorvátov – vyhlásenia vtedajšieho prezidenta Tučmana pripomínali vyhlásenia Chorvátskych fašistov z obdobia Druhej svetovej vojny.  Analogická situácia vznikla aj v Bosne – tam sa Moslimovia,  riadiaci Islamským fundamentalizmom a stratégiou bývalého vojaka divízie SS Izedbegoviča, nastúpili kurz na vybudovanie klerikálneho spoločenstva v ktorom musí dominovať Islam. V týchto podmienkach Srbom, ktorí ešte nezabudli na masové vraždy v 40-tich rokoch, neostávalo nič iné, ako sa dožadovať svojich práv na život zo zbraňou v ruke. No napriek tomu, oficiálny Belehrad, - lepšie povedané Srbský líder Slobodan Miloševič – postupoval vo vzťahu k Srbom žijúcim západne od Driny, krajne bezcitne. „Odstrčil“ tu žijúcich a bojujúcich Srbov napospas vlastnému osudu. Najviac to bolo vidieť na skutkoch Miloševiča v lete 1995, keď vojská Chorvátov a Muslimov za pomoci NATO rozbili jednostranne vyhlásenú republiku Srbská Krajina v Chorvátsku a okupovali okolo viac ako jednu tretinu Srbskej republiky v Bosne. Armáda Juhoslávii, nehľadiac na proklamované prehlásenia, neprišla na pomoc svojim Srbským bratom a oficiálne Srbsko sa tvárilo, že sa nič nestalo.

Koncom deväťdesiatich rokov analogický scenár sa odohral vo vzťahu ku kraju Kosovo – k Albáncom, ktorí v podstate začali rozpad Juhoslávie v roku 1981, ukázalo sa, že túto rozkladnú činnosť aj ukončia. Založenie „Oslobodzujúcej armády Kosova“, ako je v súčasnosti už známe, by nebolo možné bez špecialistov z celého radu krajín NATO. Jej činnosť urýchlila tvrdé, no absolútne legálne proti opatrenie Srbov a ich ozbrojených síl. V Bruseli a Washinktone len na to čakali – po nedlhých a formálnych rozhovorov v predmetnej veci začali „humanitné bombardovanie“ Juhoslávie, zakončené kapituláciou Belehradu i okupáciou Kosova vojskami NATO a Albánskymi ozbrojencami. Tretia prehraná, za 8 rokov vojna, s konečnou platnosťou zobrala Srbom chuť protiviť sa „euroamerickým objatiam“ – v roku 2000 obyvatelia Srbska hlasovali za orientáciu na „západnú demokraciu“ a prezident republiky Sloboda Miloševič bol uväznený a vydaný Hágskemu tribunálu. Po tom sa uskutočnilo ešte niekoľko nepríjemných udalostí – v roku 2003 bol zastrelený predseda vlády Srbska Zoran Džindič, v roku 2006 sa od Srbska odtrhla Čierna hora a v roku 2007 sa vyjasnilo, že medzinárodné orgány nemienia vrátiť pod správu Srbska jej zákonite patriacu časť územia Kosovo.

Je možné predpokladať, že v dohľadnej budúcnosti Srby nebudú schopný získať svoje stratené práva a pozície. Budúcnosť určite odsúdi zbabelé postoje a konanie súčasných srbských politikov ako aj konanie medzinárodnej diplomacie. Obdobná situácia je aj v ostatných republikách bývalej Juhoslávie – všetky republiky okrem Slovinska, sú zaujaté ponižujúcim obchodom s Bruselom vo veci prijatia do Európskej únie.

Na to, aby srbský politici prešli cestu od serióznych politických predstaviteľov k vazalským posluhovačom idúcim za nálepkami a prísľubmi, politikom Juhoslávie trvalo celkom 15 rokov... . Či bude a ako dlho potrvá cesta nazad ukáže budúcnosť...

http://www.suvislosti.eu/index.php?i=1374