Potvrdením toho sa stala posledná séria uskutočnených volieb ktoré sa konali v jednotlivých krajinách Latinskej Ameriky, zavŕšená obdivuhodným víťazstvom ľavicových strán. Táto séria vítastiev ľavice ukázala, že ľavica bezpochyby v súčasnosti dominuje na kontinente a že v neoliberárnych stranách kraľuje kríza a v nie jednom prípade dochádza aj k ich ústupu „do zabudnutia“.

Názorným príkladom tejto skutočnosti je aj krajina, ktorá sa stala jednou z najviac rozvíjajúcich sa krajín kontinentu – Bolívia. Ten samý Tche Gevara v 60 - tich rokoch videl Bolíviu ako najviac pripravenú pre vedenie partizánskej vojny, ktorá môže následne zachvátiť celý kontinent. E. Moráles, následník vodcu bolívijských odborov v 60 – tich rokoch Pasa Estencorra, bol zvolený dol funkcie prezidenta tejto krajiny. Jeho prvým krokom vo funkcii bolo vytvorenie priateľských vzťahov s ľavicovou vládou vo Venezueli. V priateľskom objatí sa stretol zo svojim spolu pútnikom Ugo Čálesom. Bolívia získala od Venezuele finančnú a ekonomickú pomoc potrebnú pre nástup politickej a ekonomickej zmeny Bolívie.

V Brazílii bol po druhý raz zvolený za prezidenta ľavicový líder pracujúcich, Luis Inasio Lula na Silva. Prezident Lula ubezpečuje, že Brazília v najbližších rokoch bude dosahovať 6 percentný rast ekonomiky. V záujme dosiahnutia stabilizácie vyzval k dialógu zo všetkými politickými stranami. Takáto stabilita by vytvorila priestor pre naplnenie širokého programu sociálno – ekonomických zmien v Brazílii.

Musíme priznať, že za prvé obdobie vládnutia ľavicového prezidenta v Brazílii sa skupina sociálne odkázaného obyvateľstva zmenšila o 20%. Preto aj prijatá úloha je viac ako reálna. „Mojou druhou úlohou bude ešte viac ako v minulosti, oveľa viac ako v minulosti, znížiť skupinu sociálne odkázaného obyvateľstva, povedal prezident. Som presvedčený, že brazílska ekonomika bude rásť rýchlejšie, bude sa zvyšovať blahobyt v spoločnosti. Zbavili sme sa názoru, že sme rozvojová krajina. My sa chceme rozvíjať“.

Okrem toho Lula de Silva predložil projekt vytvorenia ozbrojených síl krajín Latinskej Ameriky ako aj vytvorenie vojensko – politického bloku. Jedným z cieľov vytvorenia takéhoto vojenského zoskupenia krajín má byť zabezpečenie ochrany prírodných zdrojov krajín Južnej Ameriky a to najmä nafty, plynu, pitnej vody a rôznorodého biologického bohatstva. V súčasnosti sa Brazília obáva zahraničných tlakov smerujúcich na internacionalizáciu oblasti Amazónie a Brazílskych pralesov. Experti predpokladajú, že v tomto úsilí ju môže podržať Venezuela s jej bohatými naftovými zdrojmi, Čille zo zdrojmi minerálov a celý rad ďalších krajín v ktorých v súčasnosti suroviny ťažia Severoamerické nadnárodné ťažobné spoločnosti, ktoré parazitujú na rozvojových krajinách.

No zároveň si musíme pripomenúť, že Brazília tak ako aj Čille udržujú, na rozdiel od ostatných krajín, styky s USA. Väčšia časť vyťaženej nafty v Brazílii je kontrolovaná Severoamerickým kapitálom. V štátnej ťažobnej spoločnosti „Petrobraz“ Brazílska vláda má len 40% akcií. Ostatné akcie sú v rukách zahraničných akcionárov. Brazília sa nachádza vo vážnej závislosti od zahraničného kapitálu ktorý sa dožaduje ústupkov. Na vládu zo strany nadnárodného kapitálu sú vyvíjané obrovské tlaky.

V Nikaragui sa v posledných voľbách k moci dostali marxisti zo Sandinovského frontu národnej záchrany. Ich vodca Daniel Ortega, po šestnástich rokoch sa vrátil do funkcie prezidenta republiky. Ortéga otvorene deklaruje spojenectvo s venezuelským prezidentom Čálesom ktorý mu uľahčil cestu do prezidentského kresla lacnou naftou. Dohodou s bývalým prezidentom Arnaldom Alemanom, odsúdeným na 20 rokov vezenia za prisvojenie si 100 miliónov dolárov, Ortega mohol rozbiť proamerické sily.

Napriek tomu, že je Aleman zavretý vo vezení, z vezenia kontroluje a riadi po Sandinovcoch, najsilnejšiu politickú stranu ústavných liberálov. Daniel Ortega ako prezident Nikarague rozdal chudobným roľníkom pôdu, postavil pod kontrolu štátu obchod a výrobcov, zaviedol bezplatné zdravotníctvo. Teraz Ortega volá pracujúcich k spolupráci s výrobcami a k sociálnemu zmieru. Úlohou Sandinovskej vlády je boj s chudobou a s nezamestnanosťou.

Kardinálny pohyb začína aj v susednom Ekvádore, kde po voľbách bola vytvorená koaličná vláda ľavicových síl „Aliancia rady krajiny“ na čele s Rafajlom Korrerom.

No a nakoniec, stabilným základom ľavicových síl celého kontinentu je Venezuela, kde Ugo Čález bol zvolený za prezidenta už druhý raz. V súčasnosti v krajine je bezplatné zdravotníctvo, vzdelanie a občania majú prístupné lacné bývanie. V krajine boli prijaté účinné opatrenia na likvidáciu negramotnosti. Zisky z ťažby ropy Čáles vkladá do urýchleného rozvoja hospodárstva krajiny a do rozvoja životnej úrovne obyvateľstva.

Ugo Čáles a Evo Orales, na rozdiel od Čille a Brazílie sa rozhodli pre vytvorenie kontroly nad rozvojom národných ekonomík a na výmene západného kapitála za kapitál pochádzajúci z Číny, Ruska a Bieloruska. Čáles vytvára zväz krajín Latinskej Ameriky, zameraný na boj proti USA. V poslednom čase stále častejšie sa k tejto myšlienke prikláňa aj brazílsky prezident snažiaci sa viesť viac nezávislú politiku od USA.

S veľkou nádejou pre budúci všestranný rozvoj ľavicovo orientovaných krajín Latinskej Ameriky vystupujú do popredia možnosti spolupráce medzi Kubou a Venezuelou, ich tesné priateľské kontakty s ostatnými krajinami Latinskej Ameriky. Naviac, v poslednom čase stále častejšie sa hovorí o vytvorení, po možnej smrti Fidela Kastra, Konfederácie krajín Latinskej Ameriky a to pod vedením Čálesa ako pokračovateľa myšlienok Kubánskej revolúcie.


preložil
Samuel Zubo