Vy ste nerealizovali na Kube to, čo sa v Gorbačovovej ére nazývalo perestrojka, generálna línia fungovania systému. Myslíte si, že tu nebola potrebná perestrojka a že to pomohlo ochrániť revolúciu?

Pozrite, môžem len povedať, že v Sovietskom zväze sa udiali historické javy, ktoré sa u nás nestali. Fenomén stalinizmu sme tu nemali, nikdy sme v našej krajine nepoznali v takej forme zneužívanie moci, autorita, kult osobnosti, sôch atď. Tu od začiatku revolúcie uplatňujeme zákon zakazujúci pomenúvať menami vodcov ulice, diela, stavať im sochy. Na Kube neexistujú oficiálne portréty vo verejných úradoch, vždy sme boli veľmi proti kultu osobnosti. Tu to nepoznáme.

My nemáme prečo opravovať chyby, ktoré sa urobili inde. Tu nebola násilná kontrarevolúcia, to sa u nás nikdy nestalo. Vždy sme rešpektovali princíp: výstavba socializmu je úloha pre slobodných ľudí, ktorí chcú vytvárať novú spoločnosť. Nemusíme prečo ospravedlňovať chyby ktoré neexistovali.

Ak by sme robili perestrojku, Američania by boli šťastní, pretože v skutočnosti sa Sovieti sami zničili. Ak by sme sa rozdelili na desať frakcií a začali tu úporný boj o moc, vtedy by sa Američania cítili najšťastnejší na svete a povedali by: „Začal sa koniec kubánskej revolúcie“. Ak by sme sa rozhodli robiť reformy toho typu, ktoré nemajú nič spoločné s podmienkami na Kube, sami by sme sa zničili. A to určite neurobíme.

Zaujímali ste sa o Gorbačovovo úsilie reformovať ZSSR?

Mám veľmi zlú mienku o všetkom, čo urobil Gorbačov. Páčilo sa mi na začiatku, keď hovoril o aplikovaní vedy vo výrobe, nastúpení cesty intenzívnej výroby, podporovanej produktivitou práce a nie extenzívnym rozvojom výroby na základe budovania nových a nových závodov. Tá cesta sa už vyčerpala a bolo sa treba zamerať na intenzifikáciu výroby. Zvyšovať produktivitu, využívať techniku, nikto nemohol mať na to odlišný názor. Hovoril aj o tom, že je proti príjmom, ktoré nepochádzajú z práce.

To boli Gorbačovove prvé vyhlásenia a my sme ich prijali veľmi dobre od prvého okamihu. Bol proti nadmernej konzumácii alkoholu, čo som tiež veľmi privítal. Viem, že tam nebolo ľahké zvládnuť tento problém, vyžadovalo si to veľké úsilie, pretože Rusi už dávno vedeli, ako sa vyrába vodka, pálenka s akýmkoľvek destilačným prístrojom. Hovoril som s ním o tom. Tieto veci sa mi páčili.

Vysvetľoval som mu, že ZSSR by mal mať inú kvalitu s druhými krajinami, a tieto vzťahy by mali byť širšie, nielen s komunistickými stranami, ale aj s ľavicovými silami, zo všetkými pokrokovými silami.

Oni mali s ostatnými komunistickými stranami značne hegemonistické vzťahy, nie?

Pozrite sa, nie som z tých, čo kritizujú historické osobnosti démonizované svetovou reakciou, aby som ulahodil buržoázii a imperialistom. Neurobím ani takú hlúposť, že by som sa neodvážil povedať niečo, čo musím povedať. V Sovietskom zväze sa vytvoril strašný zlozvyk zneužívať moc, páchať krutosti, špeciálne návyk vnucovať vplyv krajiny a hegemonistickej strany iným štátom a stranám.

My sme viac ako štyridsať rokov udržiavali vzťahy s revolučným hnutím v Latinskej Amerike a tieto vzťahy boli dostatočne úzke. No nikdy sa nám nestalo, že by sme niekomu povedali, čo musí robiť. Rešpektovali sme zanietenie, s akým každé revolučné hnutie bráni svoje práva a výsady. Pamätám si zlomové momenty, keď sa rozpadol Sovietsky zväz. Mnohí ostali sami, medzi nimi aj my, kubánski revolucionári. My sme však vedeli čo máme robiť.

Ostatné revolučné hnutia vzdali svoj boj. Nebudem hovoriť ktoré, ale išlo o veľmi seriózne hnutia. V tej zúfalej situácie rozpadu ZSSR sa nás nie raz predstavitelia iných revolučných hnutí pýtali, či pokračujeme v boji, alebo či budeme rokovať s opozíciou hľadajúc mier, keď nik nevedel, kam to povedie.

Povedal som im: „Nemôžete nás žiadať o názor, vy ste tí, čo budú bojovať, vy budete zomierať, nie my. My vieme, čo máme urobiť a čo sme pripravení urobiť v našej krajine, ale iba vy sa musíte rozhodnúť čo urobíte u vás doma“. To bola najextrémnejšia ukážka rešpektu k druhým hnutiam. Nesnažili sme sa na základe nášho poznania, skúseností a obrovského uznania, ktorému sa tešila naša revolúcia, vnucovať naše názory. V tých chvíľach sme nemohli myslieť na výhody a nevýhody, ktoré by pre Kubu vyplývali z rozhodnutí, ktoré by sa prijali. A tak každý z nich v rozhodujúcich chvíľach prijal svoju líniu.

Vy ste si niekedy uvedomili, že Vaša bezpečnosť bola garantovaná vojenskou silou Sovietskeho zväzu?

Nikdy nebola garantovaná. V istom momente sme prišli k presvedčeniu, že ak by sme boli priamo napadnutí Spojenými štátmi , Sovieti by nebojovali kvôli nám, ani sme ich o to nemohli požiadať. S rozvojom moderných vojenských technológii by bolo naivné si myslieť, či žiadať, alebo očakávať, že by Sovieti bojovali proti Spojeným štátom, ak by Spojené štáty intervenovali na Kubu, ktorá je vzdialená od USA 90 míľ.

Dospeli sme k úplnému presvedčeniu, že takáto pomoc by sa nikdy neuskutočnila. Dávno pred zánikom Sovietskeho zväzu sme sa na to Sovietov priamo spýtali. Ich odpoveď znela: „Nie“. Vedeli sme, že nám to povedia. Vtedy sme urýchlili rozvoj našej koncepcie a zdokonalili strategické a taktické myslenie, s ktorým zvíťazila naša revolúcia. Po tejto odpovedi, viac ako kedykoľvek predtým, sme sa vžili do našich koncepcií, prehĺbili sme ich a posilnili sa na takú úroveň, ktorá nám dnes dovoľuje tvrdiť, že naša krajina je vojensky nezraniteľná, pravda, nie v zmysle zbraní hromadného ničenia.

Keď sa rozpadol Sovietsky zväz, mnohí predpovedali aj zánik kubánskej revolúcie. Ako ste sa ubránili, ako ste dokázali vzdorovať?

Krajina utrpela hrozný úder, keď z jedného dňa na druhý zanikla veľmoc a nechala nás osamotených. Stratili sme všetky trhy na cukor a prestali sme dostávať potraviny, palivo, dokonca aj drevo potrebné na to, aby sme mohli po kresťansky pochovať našich mŕtvych. Zo dňa na deň sme ostali bez paliva a pohonných hmôt, bez základných surovín, potravín, čistiacich prostriedkov, bez všetkého. A všetci si mysleli, že sa Kuba položí. Niektorí hlupáci sa domnievali, že režim sa rozpadne, ak nie hneď tak neskôr. Kým si oni robili ilúzie, my sme museli rozmýšľať a nájsť také východiská z tejto prekérnej situácie, aby na náš ľud nikdy nedoľahla porážka.

Spojené štáty zosilnili blokádu. Prijali Torricelliho a Helmsov – Burtonov zákon. Ten druhý s extrateritoriálnym charakterom. Zo dňa na deň sme stratili naše trhy. Kalorická a proteínová spotreba obyvateľstva sa zredukovala asi na polovicu. Krajina vzdorovala.

Dnes sme znovu získali veľkú časť našich výživných potrieb a urýchlene napredujeme v iných oblastiach. Vykonaná práca v minulosti aj v týchto extrémnych podmienkach dosiahla svoje výsledky, vedomie občanov obstálo v tvrdej skúške života. Naša revolúcia bude vždy počítať zo stále väčšou podporou inteligentného ľudu, čoraz jednotnejšieho, vzdelanejšieho a odhodlanejšieho.

Vy ste hovorili, že Vaša revolúcia nie je vyčerpaná?

Ani náhodou. Neskončili sme, ani prinajmenšom. Žijeme v najlepšom období našej histórie, s najväčšou nádejou na všetko. Vidíme to na každom kroku.

Je to isté a správne. Bol by som schopný akceptovať kritiku, že sme urobili niekoľko chýb z idealizmu, možno sme chceli ísť príliš rýchlo, možno sme podcenili silu a váhu návykov. No žiadna krajina nečelila takému mocnému a bohatému protivníkovi s jeho reklamnou mašinériou a dezintegráciou opory. ZSSR zanikol, zostali sme sami a nezaváhali sme. Áno, nás sprevádzala väčšina ľudu, nehovorím, že všetci, pretože niektorí stratili odvahu. Boli sme však svedkami udalostí a skutkov, ktoré urobila táto krajina, ako sa bránila, ako postupovala, ako redukuje nezamestnanosť a vytvára uvedomenie.

Netreba meniť naše voľby počtom hlasov. Ja ich merám hĺbkou citu, teplom a tým, čo sa deje počas mnohých rokov. Nikdy som nevidel tváre naplnené väčšou nádejou a hrdosťou. Všetko toto sa zúročilo, Ramonet.

Vy veríte, že štafeta sa už môže bez problémov odovzdať?

Momentálne by to nebol žiaden problém a neskôr tiež nie. Pretože revolúcia sa nezakladá na caudillistických ideách ani na kulte osobnosti. V socializme sa nezrodil caudillo, ale ani v modernej spoločnosti, kde by ľudia niečo robili len pre slepú dôveru vo veliteľa, alebo preto, lebo veliteľ to žiada. Revolúcia je založená na princípoch. A naše idey sme bránili už dlhý čas, ide o idey celého ľudstva.

Vidím, že nemáte obavy z budúcnosti kubánskej revolúcie, napriek tomu v posledných rokoch som bol svedkom rozpadu Sovietskeho zväzu, Juhoslávie, krachu albánskej revolúcie, Severná Kórea je vo veľmi zlej situácii, Kambodža je ponorená do hrôz, alebo samotná Čína, kde revolúcia má veľmi odlišnú podobu. Nesužuje Vás to všetko?

Skúsenosť prvého socialistického štátu, Sovietskeho zväzu, ktorý sa mal rozvíjať a nikdy sa nemal rozpadnúť, je veľmi trpká. Nemyslím si, že by sme boli často mysleli na tento neuveriteľný fenomén v súvislosti s jednou z najsilnejších mocností sveta, mocnosťou ktorá dokázala porovnávať svoju silu s inou superveľmocou, krajina ktorá zničila fašizmus a rozpadla sa tak, ako sa rozpadla.

Boli takí, čo si mysleli, že s kapitalistickými metódami vybudujú socializmus. To je jeden z veľkých historických omylov. Nechcem o tom hovoriť, ani teoretizovať. Mám veľa príkladov o tom, že sa mýlili v mnohých veciach tí, ktorí sa považovali za teoretikov a zhanobili do špičky kostí knihy Marxa, Engelsa, Lenina a ďalších.

Už som raz povedal, že jedna z našich najväčších chýb na začiatku a potom mnohokrát počas revolúcie bola viera, že niekto vie, ako sa buduje socializmus. Dnes máme predstavy, a podľa môjho názoru dostatočne jasné o tom, ako treba budovať socializmus. Lenže potrebujeme veľa jasnejších myšlienok a je mnoho otázok o tom, ako sa môže chrániť a ako sa uchráni v budúcnosti socializmus.

Čo sa týka Číny, ide o rodiacu sa veľmoc, mocnosť, ktorá nezničila svoju históriu, udržala si základné princípy, ktorá hľadá jednotu a ktorá nerozdrobila svoje sily.

Nechcem byť sudcom, ale vravím, že Čína je veľmoc s ktorou treba počítať. Samozrejme, každá epocha, každý národ budú potrebovať stále lepšie pripravených a schopnejších vodcov. Všetko to čo vzniká vytvára nový svet. My sme adaptovaní, prispôsobený na tento svet. Rozvinuli sme city solidarity a revolučné hodnoty ktoré majú nesmiernu silu.

Môžem teda povedať, a nerád by som vynechal čo len jednu či i len jednu povšimnutiahodnú vec, že keď sa obrovská mocnosť, ako Sovietsky zväz a tie režimy ktoré ste spomínali, ako aj toľko iných vecí rozpadlo, zničilo, táto krajina formovala univerzitných odborníkov tretieho sveta – to zanechá stopy. Za socializmu internacionálnu pomoc poskytovala nezištne, bez toho aby za to zobrala čo i len jeden halier. To robí dnes Čína a postupuje na všetkých frontoch.

Budeme žiť z ľudského kapitálu a s ním a z našou skúsenosťou môžeme pomáhať mnohým, ale i sami sebe. Neobávam sa, pretože my sme neustále dávali pozor. A hovorím vám, že existuje nebezpečenstvo, videl som niekedy chyby. Ak sa nespozorujú včas ... musíme byť neustále na stráži. Treba byť takmer jasnozrivým, neustále rozmýšľať, ale rozmýšľať v alternatívach. Je veľmi dôležité mať schopnosť hľadať alternatívy a vyberať z nich najlepšie.

Otázka, ktorú niektorí kladú: nemôže sa zničiť aj socialistický revolučný proces na Kube?

Taká otázka môže znieť, či sú revolúcie schopné sami sa zničiť, alebo ľudia môžu spôsobiť zničenie revolúcie? Môžu, alebo nemôžu zabrániť ľudia, aby sa revolúcia zničila? Dávam si často tieto otázky. A vidím to čo vám vravím: Yankeeovia nemôžu zničiť tento revolučný proces, pretože máme na našej strane všetok ľud ktorý ovláda zbrane. Naučili sme ho to. Náš ľud napriek chybám ktorých sme sa dopustili, má takú úroveň revolučnej kultúry, vedomostí a uvedomenia, že by nikdy nedovolil, aby táto krajina bola opäť kolóniou.

Ale táto krajina a revolúcia sa môže zničiť sama. Áno, my ju môžeme zničiť a bola by to naša vina. Ak nebudeme schopní naprávať svoje chyby a neodstránime mnohé neduhy. Rozkrádanie, mnohé deformácie a veľa zdrojov obstarávania peňazí nových zbohatlíkov. Rozpad socializmu začína korupciou, túžbou správcov spoločného majetku po jeho vlastnení.

Preto konáme, ideme v ústrety úplnej zmene našej spoločnosti. Treba opäť meniť pravidlá pretože nastali kruté časy, vytvorila sa nerovnosť, nespravodlivosť vo svete. A budeme meniť bez toho, aby sme sa dopustili najmenšieho zneužitia moci.

Bude čoraz väčšia účasť ľudu, ktorý bude všestranne vzdelaný. Martí povedal: „Byť vzdelaný je jediný spôsob, ako byť voľný“ a bez kultúry, vzdelania neexistuje slobodná vôľa. Preto som natoľko rezervovaný a kritický voči neoliberálnej globalizácii, systému, ktorý ľudí nenasýti. To je život v klamstve, kde sa rozsieva egoizmus, vytvára konzumný spôsob života, načo? Načo človek dosiahne tieto podmienky, ak si nedokáže ešte ani len zaručiť prežitie?

Nemôžeme postaviť pomník našej politickej schopnosti, keď svet ohrozuje veľa nebezpečenstiev. Ešte musíme ukázať, či sme schopní prežiť. Som optimista, mám nádej, že svet prežije, pretože som ho videl reagovať, videl som, ako človek znásobil svoje vedomosti napriek svojim chybám a krátkej histórii. Mnohé z tohto pokroku slúžilo na zasiatie jedu, na prezentáciu falošných ideí a chybných informácií.

Snažím sa analyzovať, keď napredujeme aj keď klesáme, cúvame, upadáme do rutiny, do plagiátorstva. Zopár kvalít ako schopnosť nekopírovať, dôverovať vlastnej krajine, bojovať zo šovinizmom... Neexistuje lepšia krajina ako iná, neexistuje lepší ľud ako iný, všetci majú národné kultúrne charakteristiky. Vy to môžete vidieť v Latinskej Amerike, sme zväzok národov hovoriaci tým istým jazykom, máme skoro tú istú kultúru, to isté náboženstvo, rovnakú idiosynkráziu, sme rovnaká zmeska.

Človek vidí, že v Európe sa spájajú Fíni, Maďari, Nemci, Taliáni a všetci ostatní, kontinent, ktorý päťsto rokov bojoval... Nuž dobre, možno vám blahoželať, napriek mojim kritickým výhradám, za úroveň jednoty ktorú ste dosiahli. A upozorňujem, že bude v prospech sveta, ak bude úspešná. Teraz treba vedieť, ako to urobiť, pretože problémy v dnešnej epoche liberálnej globalizácie sú veľmi komplikované a vy to veľmi dobre viete.

Ďakujem Vám za váš záujem. Veľmi ma stimuloval. Dúfam, že mnohé z vecí ktoré sme v minulosti robili, sa ako skúsenosti v budúcnosti znásobia. Neašpirujeme na autorstvo, ani na patent. Práve naopak, cítime sa hrdá keď niekto robí takú vec, ktorá môže byť užitočná a je inšpirovaná tým čo sa robí tu.

< Dozadu