Napriek tomu, jeho myšlienke nebolo súdené realizovať v praxi, Post koloniálne elity rozdrobili španielske koloniálne vlády na množstvo malých štátov, píše Alexander Rudakov v článku publikovanom na stránke Win.ru.

Olitické predpoklady pre vznik samostatného svetového centra v Južnej Amerike sa prejavili až po Druhej svetovej vojne. V priebehu celej druhej polovici XX. storočia taký lídri ako  Ernesto Chegevara  (Argentínsky Kubánec), Perón (Argentína), Kubiček (Brazília), Aliende (Čolle) sa pokúšali sformulovať geopolitickú alternatívu americkej Doktríny Monro v súvislosti s ktorou Latinská Amerika sa stávala sférou vplyvu USA.

No všetky tieto pokusy blokoval Washington, opierajúci sa na miestnych pomocníkov – latifundistov, kontrolujúcich ozbrojené sily a tvoriacich jadro veliteľskej skupiny. Len Kube na čele s Fidelom Castrom sa podarilo vďaka podpore ZSSR dosiahnuť svoje práva na samostatný civilizovaný výber.

Koncom 70. rokov, začiatkom 80, niektoré krajiny Karibskej oblasti (Nikaragua, Grenada) sa rozhodli ísť kubánskou cestou, no americké vmešovanie sa ich priviedlo k dlhodobej občianskej vojne a v jednej z nich aj k prevratu.

Po rozpade ZSSR mnohým sa zdalo, že režim Castra na Kube prežíva posledné dni. Nikto nemohol predpokladať, že v Latinskej Amerike v roku 1990 sa uskutoční udalosť, dôsledky ktorej prekročia regionálne hranice.

No tým skôr, také udalosti sa stali. Koncom roku 1998 prezidentom Venezuely sa stal Hugo Cháves, ktorý sa prehlásil za následníka Simona Bolivara.  Cháves predložil novú „bolivarskú“ ideológiu, základy ktorej ležali na obrane národných záujmov a sociálnej spravodlivosti. Postupne Cháver sa zblížil s Fidelom Castrom a vyzdvihol koncepciu „Bolivarského socializmu“ alebo „Socializmu dvadsiateho prvého storočia“.

Pokusy USA zorganizovať vo Venezuele prevrat a zvrhnúť Chávesa (2002) sa prevalil, po ňom doktrína „Bolivarského socializmu“ začalo svoje triumfálnu víťaznú cestu krajinami Latinskej Ameriky. Ideové následky Chávesa  zvíťazili vo voľbách v Ekvádore a Bolívii, do Nikaragui sa vrátil vodca sandinovcov Daniel Ortega.

Po týchto zmenách krajiny spoločne s Venezuelou a Kubou vytvorili regionálnu organizáciu ALBA („Bolivarova alternatíva pre národy našej Ameriky“). Potom, do ALBA  vstúpilo ešte niekoľko krajín Centrálnej Ameriky, ktoré počítali s tým, že dostanú od Venezuele ekonomickú pomoc.

Vytvorenie bloku ALBA je možné hodnotiť ako prvú etapu vytvárania nového svetového centra v Latinskej Amerike. Nehľadiac na to, že jeho ľudské, ekonomické a vojenské zdroje sú neveľké, ALBA ovláda disponuje obrovské možnosťami: - organizácia je založená na ideologickom základe a predstavuje jednotnú svetovú alternatívnu pre  koncepciu USA -  „exportu demokracie a trhu“, ktorá v súčasnosti je založená na vyzbrojovaní americkej osi.

Na rozdiel od Číny a Ruska, existujúcich a postavených na koncepcii ochrany národných záujmov, ALBA je založená na ideologickej expanzii. Dnes ALBA otvorene sa stavia proti USA a pripravuje prostredníctvom Chávesa vojenské a ekonomické zväzky s druhými veľkými svetovými centrami – Ruskom., Čínou, Európskou úniou, Islamským svetom.

Paralelne s formovaním krajín „socialistickej orientácie“, zoskupujúcich sa okolo Venezuely v Latinskej Amerike, snaží sa získať vplyv na Brazíliu, ktorá sa považuje za miestnu veľmoc a ktorá je členom skupiny (BRIČ) (Brazília, Rusko, India, Čína), skupiny ktorá prestavuje najdynamickejšie sa rozvíjajúce veľké krajiny sveta.

Otázka o nezávislej geopolitickej pozícii Brazícii vystúpil na program dňa v roku 2003, keď na prezidentské kreslo si zasadol Luis Inasio Lula de Silva (Lula). Keď začal presadzovať sociálne zmeny, stretol sa s odporom oligarchov spojených s USA. No zároveň dostal neočakávanú podporu zo strany Ozbrojených síl Brazílie.

Vojenské kruhy tejto krajiny rýchlo ocenili zmeny strategickej konjunktúry a pochopili, že slabý odpor USA len posilní ich pozície v oblasti. Teraz Venezuela a Brazília vedú rozhovory o vytvorení vojenského bloku – Južno-amerického zväzu obrany. Ak sa tieto rozhovory ukončia úspešne, tak budeme môcť hovoriť o druhej etape vytvárania v Latinskej Amerike nového svetového centra. Takým spôsobom, Venezuela sa stáva ideologickým „motorom“ tohto globálneho projektu. V tom istom čase Brazília s jej ohromným (vyše 8,5 miliónov štvorcových kilometrov) územím a 186 miliónmi obyvateľov sa stáva jej územnou, ekonomickou a vojenskou základňou.

Teraz spojenci Venezuely (Kuba, Ekvádor, Bolívia, Nikaragua) tvoria „okrajový pás“ Latinskej Ameriky a orientujúce sa na Brazíliu umiernené ľavicové krajiny (Argentína, Čille, Urugvaj, Paragua) predstavujú predstavujú časť „červeného kruhu“.

Otázka o osude latinsko-amerického geopolitického centra bude závislý v budúcnosti od intenzívnosti ich vzájomných vzťahov, ktoré zatiaľ sa nachádzajú na dostatočne vysokej úrovni, končí Alexander Rudakov v článku na internetovom portáli Win.ru.