Tak ako je už u nás bežné, naši politici a ich novinári sú aktívnymi prisluhovačmi cudzích záujmov. Servírovaným klamstvám, polopravdám alebo totálnemu embargu na informácie títo dnes hovoria sloboda tlače či slova. Oblasť Blízkeho a Stredného východu je toho jedným z mnohých vzorových príkladov.

Snahy sionistov o vlastný, čisto židovský štát tu boli už niekoľko storočí, ale zreteľnú predstavu o tomto štáte podal maďarský žid Herzl. Z jeho podnetu a za podpory židovskej veľkoburžoázie USA, Veľkej Británie a Nemecka, sa v Bazileji v r. 1897 konal kongres, ktorý vytýčil jednoznačnú požiadavku „vytvoriť v Palestíne pre židovský ľud verejne uznaný a zákonom zaručený domov“. Zároveň doporučil podporovať „systematickú kolonizáciu Palestíny osídľovaním židovskými roľníkmi, robotníkmi, remeselníkmi“. Sionistom sa podarilo pre svoje zámery získať Veľkú Britániu, ktorá ako vždy i pri tomto sledovali predovšetkým svoje imperiálne záujmy a ani neskrývali svoje úmysly ovládnuť celé územie Blízkeho Východu.

Po skončení I. SV a po páde Osmanskej ríše, Veľká Británia a Francúzsko považovali krajiny tejto oblasti za svoje dedičstvo a preto si i prisvojili právo rozhodovať o ich osude. V r. 1916 vznikla medzi nimi tajná dohoda – tzv. Sykesova-Picotova, ktorou rozdelili arabský svet (so zanedbateľným podielom cárskeho Ruska) takto:

-        Veľká Británia si prisvojila Irak, Egypt, Arabský záliv a Palestínu,

-        Francúzsko dostalo Sýriu, Libanon, Tunis, Maroko a Alžírsko.

I týmto boli vytvorené podmienky pre začiatok sionistickej kolonizácie Palestíny. Tá začala organizovaným sťahovaním židov do krajiny, konfiškovaním arabskej pôdy z ktorej vyháňali domáce obyvateľstvo, budovali židovské osady. Arabi sa cítili právom ohrození a pripravovali sa na boj za svoje práva.

Prvé vážne boje sa odohrali v r. 1929, kedy britská mandátna správa odmietla požiadavku Palestíny na autonómiu, ale sionistickej organizácii umožnili pôsobiť ako tieňový kabinet. Proti nespravodlivosti a teroru Arabi povstali v rokoch 1936-39. Počas celého obdobia ozbrojené židovské bandy prepadávali arabské dediny, vraždili obyvateľov, vypaľovali zasiate polia, otravovali studne a konfiškovali pôdu. Zastrašovaním a terorom nútili arabov opúšťať svoje domovy.

Sionisti však mali nakoniec roztržky i so svojimi chránencami a útočili i na britské objekty. Na politickom poli si medzitým sionisti našli nového spojenca – USA. Tie palestínsky problém považovali za vhodnú zámienku pre zabezpečenie si vplyvu na Blízkom východe a na vytlačenie Veľkej Británie z ropných nálezísk. Tajné paktovanie vyústilo k jednoznačnej požiadavke USA, že vytvorenie židovského štátu na sto percent zodpovedá americkým záujmom, a že tento bude jediný demokratický štát v Stredomorí. Sionistickým záujmom „pomohla“ fašistická genocída spáchaná na židoch v druhej svetovej vojne a vo svete vyvolala vlnu sympatii s nimi. V ich hromadnom sťahovaní do Palestíny svet nevidel nič zlého. Skutočné zámery sionistov však boli skryté.

Otázkou rozdelenia Palestíny a vytvorenia židovského štátu sa zaoberalo mimoriadne zasadanie VZ OSN v roku 1947. To nakoniec 29. novembra prijalo rezolúciu č.181. Židovskému štátu, ktorý vznikol v r. 1948, určili rozlohu 14 942km² (56,5% palestínskeho územia) a Arabom pridelili 11 302km². Jeruzalem sa mal stať neutrálnym pásmom s náboženstvom islamským, kresťanským a judaizmom. Podľa OSN malo v židovskom štáte žiť celkom 995 tisíc obyvateľov, z toho 498 tisíc židov a 497 tisíc Arabov a v arabskej Palestíne 735 tisíc obyvateľov, z toho 10 tisíc židov.

Od vyhlásenia rezolúcie sa však situácia vyvíjala v rozpore s predstavou OSN. Túto skomplikoval (v neprospech arabského obyvateľstva) i predčasný odchod britských vojenských jednotiek. Židovské ozbrojené bandy ešte intenzívnejšie terorizovali Arabov s cieľom vyhnať ich z tohto územia. Možno spomenúť masaker v Der Jasíne v apríli 1948. Tieto zločiny spáchala teroristická organizácia Igrun, vedená Menachenom Beginom, ktorý sa neskôr stal predsedom vlády. Tak ako Šaron a ďalší. Smutnou realitou je, píše žid Lilienthal, že „bývalí teroristi sa stali ministerskými predsedami, ministrami zahraničných vecí, generálmi a ďalšími dôležitými osobnosťami dnešného izraelského štátu.“ Ich zverstvá sa dajú prirovnať so zločinmi Hitlerových SS.

V dôsledku toho Arabi utekali zo svojich domovov, zo svojej vlasti. Izraelský štát, vytvorený v roku 1948, dal do pohybu dva prúdy: prisťahovanie židov a emigráciu Arabov. Dnes asi 2 milióny Palestínčanov žije v okolitých štátoch – najmä v Jordánsku, Libanone, Sýrii a ďalších. Zničením arabských dedín a vyhnaním Arabov si Izrael rozšíril územie o 6 700km². Ani to im však nestačí. Ben Gorion, predseda izraelskej vlády prehlásil: “Izrael vznikol z vojny a nemôže byť spokojný so svojimi súčasnými hranicami ... Mapa Izraela nie je mapou našej krajiny. Máme inú mapu, mapu veľkého Izraela, ktorú je nutné uviesť do života.“ Rok 1967 a agresia Izraela proti susedným arabským štátom iba potvrdila úmysly sionistov na Blízkom východe. Desiatky rezolúcii OSN a Bezpečnostnej rady sa míňajú účinkom a pre Izrael majú zrejme hodnotu (s prepáčením) toaletného papiera. I tu možno vidieť dvojaký meter samotnej OSN: na Irak uvalil drastické sankcie za nesplnenie rezolúcie. Že v jej dôsledku zomierali denne stovky nevinných, najmä detí, to už bolo mimo túto inštitúciu a v dôsledku „slobodných“ médií i okrajovou záležitosťou svetovej verejnosti.

Prácu médií na Blízkom východe charakterizoval už spomenutý Lielienthal: „Je takmer nemožné nájsť akýkoľvek námet reportáže o Blízkom východe, ktorý by oznamovacie prostriedky neprekrútili.“ Podľa týchto „slobodných“ médií sú Izraelci bojovníci za slobodu a Arabi teroristi. Na otázku kto takto ovláda a manipuluje Američanov a svetovú verejnú mienku nie je ťažká odpoveď.

David Duke k tomu hovorí: „Štyri z piatich najväčších mediálnych gigantov vlastnia dnes židia. Murdoch a jeho New Corps (na štvrtom mieste) je jediný nežidovský majiteľ – napriek tomu zastáva proizraelské pozície ako ktorýkoľvek žid.“ Verejnú mienku ovplyvňuje niekoľko silných novín ako napr. New York Times, Wshington Post a St. Louis Post-Dipachtch. Vlastní ich rodina Sulzbergerových, respektíve Eugen Mayer a dnes jeho dcéra Katarína Grahamová. Jej patrí i časopis Newsweek. Je to všetko klbko maďarskej židovskej rodiny Pulitzerovej. Vedúce noviny v Amerike The New York Times, sú tiež vlastnené a vydávané židmi, podobne je to i s novinami, ktoré majú najväčší vplyv na vládu – The Washington Post. Židia vlastnia aj noviny s najväčším obehom v Amerike The Wall Street Journal. Veľká časť najväčších vydavateľstiev v USA je buď priamo vo vlastníctve židov, alebo sú kontrolované židovskými akcionármi.

Ďalším zdrojom sionizmu je kontrola predaja časopisov a novín. Napr. monopol na predaj novín v New Yorku je v rukách firmy Henry Garfinkel Corporation National Services, ktorá vlastní Union News Company. Pod kontrolou židov je tiež mnoho knižných veľkoobchodov.

Rovnako tak v rozhlase a televízii sú na kľúčových postoch židia ako producenti, spravodajcovia, alebo riaditelia spravodajských programov. Židia kontrolujú tri najväčšie americké televízne stanice – NBC, CBC, ABC – viedli ich Sarnoff, Paley a Goldenson – všetci traja židia, aktívni v sionistických organizáciách a všetci odmeňovaní židovskými, sionistickými a proizraelskými skupinami.

Spojenie medzi televíznym a filmovým priemyslom je veľmi tesné. Americké filmové spoločnosti Metro-Golden-Mayer, 20-th Century Fox, Paramount, Universal and United Arts, Colombia, Warner Bros – boli založené, sú riadené a kontrolované židmi. Rovnako tak americké divadlo na čele s Broadwayiou. Sionistické nitky sú proste všade. Všestranne prenikajú finančnými, obchodnými, spoločenskými, kultúrnymi a umeleckými kruhmi.

Až neuveriteľný je vplyv sionistov v politickom systéme USA, ktorý rôznymi lobbystickými a nátlakovými skupinami dokonale ovládli. Zjednodušene možno povedať, že asi 6,5 milióna židov, ktorí žijú v USA, čo je 3% všetkých obyvateľov, ovládlo jej 97%-tnú väčšinu a vlastne rozhodujú o smerovaní ich politiky a to nielen čo sa týka prospechu Izraela na Blízkom východe. Hlavným predstaviteľom židovských nátlakových skupín je „AIPAC“(American-Israel Publik Affairs Committee). V USA je asi 200 organizácii, ktoré pracujú v prospech Izraela, ale táto je najväčšia. Bývalý predseda AIPACu Moris Amitai činnosť tejto organizácie popísal takto: “Na vysokých miestach máme veľký počet židov. V prospech Izraela sú pripravení vynaložiť maximálne úsilie a dokážu sa na vec podívať zo židovského pohľadu.“ Od roku 1980 do roku 1984 sa počet pracovníkov tejto organizácie zvýšil z 8 000 na 50 000. Metódy ich práce sú v zásade nečisté. Jeden zo spôsobov je, že spoluhráčov odmeňujú obrovskými odmenami a politicky zneškodňujú tých, ktorí nespolupracujú.

 Na dokreslenie uvediem len niekoľko citátov. Napr. významné izraelské noviny Maariv napísali: “Amerika už nemá vládu gójimov (nežidov), ale administratívu, v ktorej sú židia plnými partnermi na všetkých dôležitých stupňoch.“

           Bývalý minister zahraničných vecí USA John Foster Dulles: „Úžasnú kontrolu majú židia nad médiami a zaplavili i kongres ... Som znepokojený faktom, že židovský vplyv kompletne dominuje politickej scéne, čím je nemožné dostať kongres k niečomu, čo oni neschvália. Izraelské veľvyslanectvo prakticky diktuje kongresu cez vplyvných židovských ľudí v krajine.“

Bývalý šéf Náčelníkov štábov Thomas Moorer „ ... židia vždy dostanú čo chcú. Izraelčania vždy vedia, čo sa deje. Keby americký ľud vedel, ako majú títo ľudia našu vládu v hrsti, povstal by v zbrani.“

Na samostatnú kapitolu by bol rozbor otázky, kto kontroluje ekonomické nástroje. David Duke uvádza, že: „Židovská kontrola ekonomickej oblasti mojej krajiny je prakticky monolitická ... židia zastávajú všetky najdôležitejšie ekonomické pozície.“

Veľa času by zabralo zaoberanie sa konkrétnymi židovskými persónami a ich rozhodujúcimi pozíciami v jednotlivých vládach amerických prezidentov. Fakty sú však priam hrozivé.

Samozrejme, že nie všetci židia v USA i v iných štátoch, v tzv. diaspóre (mimo USA ich žije ďalšie 4 milióny), sú rovnako zmýšľajúci a dobrovoľne konajúci. Sionistická lobby a nátlakové skupiny však „pracujú“ i so židovskou komunitou. Ako, to popísala židovská spisovateľka Roberta Strouss Feuerlicht v knihe Osud židov: “Väčšina židov v Amerike je ovplyvnená a manipulovaná sionistickou menšinou. Mieru nátlaku menšiny si normálny človek v de-mokratickej spoločnosti nemôže predstaviť. V krajine slobody a za pomoci najslobodnejších oznamovacích prostriedkov aktívna menšina prispela k priškrteniu slobody názoru a potrestanie každého, kto má iný názor i ukameňovaním na smrť.“

USA ostro a sústavne, priam v goebelsovskom duchu, kritizujú islamský fundamentalizmus a považujú ho za ideologický zdroj terorizmu a pritom zatvárajú oči pred rastúcim židovským fundamentalizmom. Kto sa odváži kritizovať židovský fundamentalizmus a ich zločiny, je označený na doživotie za antisemitu a rasistu a v tom lepšom prípade je izolovaný. Je prosto zakázané kritizovať židov.

           Avšak násilie židov a ich zločiny, tak ako násilie a zločiny hociktorého štátu, náboženstva či ideológie nesmú zostať nepovšimnuté, alebo ako je to dnes - chránené. My jednoznačne odsudzujeme holokaust a násilie, ktoré bolo na židoch spáchané hitlerovským fašizmom. Ale cez slzy pri povinnom oplakávaní obetí holokaustu svet nesmie zabudnúť a musí vedieť, že to neboli jediné obete fašizmu. Utrpenie židov v minulosti nesmie byť ospravedlnením ich agresie a zločinov, ktorých sa dopúšťali v minulosti a ktorých sa dopúšťajú dnes.

A na na margo holokaustu, ktorý je v médiách neprimerane a nevyvážene frekventovaný, ako keby mal skutočne prehlušiť pravdu o súčasných zločinoch sionistov. John Sack, americký žid poľského pôvodu, vo svojej knihe „Oko za oko“ píše, ako židia po skončení druhej svetovej vojny v Poľsku vraždili Nemcov: „Židia v roku 1945 pozabíjali veľké množstvo Nemcov: nie nacistov, nie Hitlerových zabijakov ale nemeckých civilistov, nemeckých mužov, ženy, detí a batoľatá. Ich „zločinom“ bolo len to, že sú Nemci. Vďaka židovskej nenávisti, akokoľvek bola pochopiteľná, Nemci stratili viac civilistov než v Drážďanoch, dokonca viac než Japonci v Hirošime, Američania v Perl Harbore, Briti v bitke o Anglicko alebo židia samotní vo všetkých poľských pogromoch. Holokaust bol, avšak nič sa nezmení na fakte, že židia boli niekedy tak isto krutí ako ich osvietimské predobrazy.“

Avšak i tento masaker podľa sionistov má odísť do zabudnutia – tak ako mnoho ďalších rasistických zločinov židov.

Ciele sionistov, vodcov bohom vyvoleného národa sú neskutočne nebezpečné svojim globálnym charakterom. Tak ako boli ciele vyvolenej árijskej rasy. Postup je však rozdielny a čím ďalej zreteľnejší. Plán sionistov vychádza z Talmudu a Protokolov sionských mudrcov a má vyústiť k židovskej svetovláde. Je pritom vyvrcholením po celé roky pestovanej a udržiavanej starozákonnej predstavy židovstva o sebe, ako národa vyvolenom Jahvem k vládnutiu nad celým svetom. Je vyvrcholením toho židovského egocentrizmu, ktorý pod vplyvom odvekej výchovy viedol k vyhroteniu nenávisti židovstva voči všetkému nežidovskému.

Vo svetle tohto, sa rasistická genocída židov na Blízkom východe javí ako premyslené a cieľavedomé odvádzanie pozornosti sveta od toho skutočne podstatného, čo sleduje svetový sionizmus.