Katolicizmus na Slovensku po štátnom prevrate v roku 1989 a po vzniku samostatnej Slovenskej republiky má niektoré nenapodobiteľné prejavy, ktoré vedú skôr k vytvoreniu zo Slovenska kresťanského skanzenu ako moderného štátu. Niekedy aj veriaci krútia neveriacky hlavou. Ak však poznáme históriu a činy, alebo skôr výčiny katolíckej cirkvi, jej bačovanie na Slovensku v súčasnosti neprekvapuje. Naopak, história so súčasnosťou tvorí zjavnú kontinuitu, ktorej pochopenie nám pomôže pochopiť dôležité súvislosti i odhadnúť ďalší vývoj.           

Katolícky klérus na Slovensku sa hneď po novembri 89 výrazne zasadzoval o to, aby bol katolicizmus uprednostňovaný vo všetkých oblastiach verejného života. K tomu arogantne využíval a využíva argument o vysokom podiele veriacich v našej spoločnosti. Pohotovo využili výsledky sčítania ľudu v roku 1991, pri ktorom sa ku kresťanskému náboženstvu hlásilo takmer 73% obyvateľov. Zarážajúca je i skutočnosť, pokiaľ nebola sfalšovaná, že o 10 rokov neskôr sa pri sčítaní ľudu k tomuto náboženstvu hlási až 84% obyvateľov. Táto tendencia je v úplnom rozpore s tendenciou v západnom svete, v tzv. vyspelých demokratických štátoch. Mohli by sme uviesť príklad zo susedného Česka, kde je tento pomer opačný. Nie je teraz priestor na podrobný rozbor príčin tejto slovenskej rarity, ale čo je príznačné pre obdobie po ich tzv. zamatovej, je atmosféra strachu, ktorú v tejto spoločnosti formuje svetská moc v nerozbornej jednote s katolíckou šľachtou. Ľudia takýmto tlakom z rôznych pohnútok podľahli a väčšina má strach hlásiť sa k svetskému presvedčeniu z obavy z diskriminácie a znevýhodňovania. Že sa tak deje, je krutou pravdou. 

Na Slovensku je už samozrejmosťou, že katolícka cirkev i politici hlásiaci sa ku kresťanstvu pravidelne vystupujú v mene celého národa a pasujú sa za jediných predstaviteľov záujmov všetkých slovenských občanov – a to v duchu starých slovenských kresťanských tradícií. Budovatelia tejto novej farskej republiky sa ani veľmi nesnažia skrývať určitú ideovú nadväznosť na klérofašistický slovenský štát. Obzvlášť závažné boli ich vyhlásenia pri zrode samostatnej Slovenskej republiky o „kresťanstve ako najvýznamnejšom základe pre výstavbu nášho nového demokratického Slovenska“. Pritom v Ústave hneď prvý jej článok hovorí, že „Slovenska republika ... sa neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo“. Skutočnosť je úplne iná. Štátna diskriminačná politika a náboženské vymývanie mozgov je realita dnešného Slovenska. 

Katolícka cirkev s čoraz väčšou intenzitou zasahuje do všetkých oblastí života všetkých obyvateľov bez ohľadu na ich vyznanie či ateizmus. Za falošné a vypočítavé možno v tejto súvislosti pokladať výzvy pápeža, ktorý varuje kňazov pred prijímaním politických funkcií, keď hovorí v roku 1993: „Vy ste služobníkmi božieho ľudu, služobníkmi viery a svedkami Kristovej lásky k ľuďom, nie sociálny a politickí vodcovia, alebo funkcionári svetskej moci.“ Ešte by ich potom mohol spomínaní ľud niekedy brať trebárs k zodpovednosti. Skutočné politické funkcie farári nepotrebujú, pretože katolícka cirkev je veľmi účelne a účinne organizovanou inštitúciou, má osvedčené metódy a prostriedky pre ovplyvňovanie štátneho aparátu v oblasti politiky, ekonomiky, kultúry a ideológie. Po novembri 89 boli do všetkých spomínaných sfér infiltrovaní ich ľudia, i keď sa často jednalo o pochybné existencie. Uprednostňovali sa najmä takí, ktorí sa javili spoľahliví, lebo boli údajne „prenasledovaní“ predchádzajúcim režimom a rozhodne a verejne prejavovali sympatie s katolíckym klérom. A tí sú dodnes ich predĺženou rukou uskutočňovania ich vôle a záujmov. 

Spolu s ostatnými svetskými podvodníkmi sa cirkev aktívne spolupodieľala na rozkradnutí majetku veriaceho i neveriaceho ľudu slovenského. K tomu im poslúžil zákon slovenského parlamentu z roku 1993 o plnej reštitúcií majetkov cirkvám, v ktorom oproti iným zákonom nebolo stanovené žiadne obmedzenie (ako napr. pri reštitúcií skonfiškovaného majetku). Základom tohto podvodu v reštitúcií cirkevného majetku bolo to, že prišli k majetku, na ktorý mali právo užívania, ale nemali právne vlastníctvo. Takto títo vládni samozvanci naprávali krivdy, ktoré sa nestali a cirkev protizákonne prišla k obrovským majetkom vrátane pozemkov. Veriace stádo slovenské pritom ani nezabečalo.  

Ďalšou nehoráznosťou je štátny príspevok cirkvám, ktorým im tečú finančné prostriedky pravidelne zo štátneho rozpočtu, ktorý platia všetci bez ohľadu na náboženské vyznanie či neveriaci, alebo ateisti. Tento príspevok však v žiadnom prípade nestagnuje, ale každým rokom sa zvyšuje a v súčasnosti ďaleko presiahol pol miliardy korún. Na čo táto „svätá armáda“ využíva také vzácne prostriedky, môžeme len domýšľať.

Svoje privilegované postavenie najmä katolícka cirkev využíva, alebo zneužíva všetkými oznamovacími prostriedkami na bezprecedentnú diskrimináciu neveriacich, pričom netolerantnosť, neznášanlivosť a nenávisť je v scenári takmer každého náboženského programu. Na dokumentáciu len niekoľko príkladov: kardinál Korec, ako najvyšší predstaviteľ katolíckej cirkvi na Slovensku v STV v roku 1998 doslova povedal, že: „... keby sa na Slovensku zbúrali kostoly, ktoré postavila cirkev, Slovensko by sa stalo krajinou divochov.“ Vo svojej fanatickej zaslepenosti však ide ďalej a vyhlasuje, že: „ateisti sú mŕtvoly, ktoré zahatávajú cestu“. Lásku k blížnemu by sme tiež márne hľadali v pastierskom liste, ktorý vydali k sčítaniu ľudu v roku 2001. Podľa neho farári z kancľov kázali, že : „Bezbožní sú ako plevy, čo vietor ženie pred sebou ... neobstoja na súde ... cesta bezbožných vedie do záhuby“. Za vrchol možno pokladať list pápežského preláta Viktora Trstenského prezidentovi SR, v ktorom doslova píše:„... Bolo by lepšie, keby štátna bezpečnosť viac vyhľadávala tých „termitov“ (= neveriacich!!!), ktorí svojím bezbožníctvom vyvolávajú nepokoj medzi občanmi ... mali by sa označiť za štváčov a vsadiť za mreže do žalára“. Podobnosť s hitlerovským katolicizmom tu nie je vôbec náhodná. A ešte nakoniec - pri otváraní Katolíckej univerzity bol zvýraznený argument potreby výchovy katolíckych vedcov, aby sa vraj zabránilo vzniku „všelijakých ateistických ložísk“. 

O totalitárnom charaktere náboženskej propagandy v masmédiách sa môžeme presviedčať každodenne. Jej bezhraničná militantnosť dosahuje vrcholy v období všelijakých kresťanských sviatkoch, ktoré táto farská republika uznala parlamentom za štátne. V roku 1997 sa združenie Prometheus pokúsilo cez veľkonočný týždeň monitorovať vysielanie verejných televízií na Slovensku, v Poľsku, Rakúsku a Česku. Výsledok ani neprekvapí: náboženského vysielania na Slovensku bolo 630 minút, v Poľsku 295, v Rakúsku 170 a v Česku 150 minút. Najväčší priestor pritom dostáva katolícka cirkev – vysielanie rôznych omší, šaštínsku alebo iné púte a ďalšie nespočetné podujatia. Alarmujúca je tiež situácia na knižnom trhu, ktorý sa hemží knihami s náboženskou tematikou. Vznikli špeciálne vydavateľstvá a kníhkupectvá s touto literatúrou. Na tomto poli sa nechyruje o nedostatku finančných prostriedkov. 

Dôkazom toho, že katolícka cirkev chce ovládnuť všetky oblasti verejného života je i to, že sú zakladané odborové organizácie, zamestnanecké spoločností, mládežnícke hnutia, spolky žien a iné na náboženskom základe. Dnes sa cirkev a jej vrchnosť vôbec netaja svojím úsilím šíriť náboženskú ideológiu ako štátnu ideológiu a hovoria tomu „evanjelizácia“. Jej aktívni uskutočňovatelia sú na každej úrovni verejného a politického života. Len si spomeňme na poprevratových karieristov a krikľúňov, ktorí veľkohubo ohovárali a zatracovali všetko, čo bolo za socializmu vybudované a vytvorené. Títo objavili svoju nábožnosť až po novembri a dnes sú horliví evanjelizátori a vyznačujú sa slepou intoleranciou proti neveriacim a ateistom zvlášť. Dokonca v televízii bola vyslovená otázka či neveriaci môže mať vôbec občianske práva a či smie vykonávať funkcie vo verejnom živote. 

Čo vzala a čo priniesla reštaurácia tohto zvráteného vykorisťovateľského systému je neodškriepiteľné. Katolícka cirkev je však slepá k zbedačovaniu a zotročovaniu ľudí. Ale na všetky neduhy má vždy svoj osvedčený liek: väčšinou ich nápravu chce vymodliť či vyprosiť od nejakého svätého. Alebo začne šíriť primitívne tvrdenia ako napríklad, že príčinou nenormálne vysokej kriminality, drog, prostitúcie a všetkej nemorálnosti je ateizmus. A preto vidí východisko v návrate k tradičnej slovenskej kresťanskosti. Mohli by sme sa so sarkazmom pýtať, čo v tomto robí Panna Mária, ktorá sa vraj ujala patronátu nad Slovenskom, pretože kým tento patronát nemala naši ľudia tento hnus dnešnej doby nepoznali. 

S prejavmi otvoreného náboženského fundamentalizmu sa stretávame celkom bežne. Vezmime si len príklad bývalého prezidenta Kováča, ktorý svoju nábožnosť a servilnosť ku katolíckej cirkvi prejavoval pri každej príležitosti. Že sa ako hlava štátu vláčil po kolenách so svojou ženou a svojim poskokom Klepáčom po pútiach napr. v Šaštíne alebo vo Fatime je jedná vec, ale za povšimnutie stoja tiež jeho výroky, ako napr.: “dar viery v boha je to najcennejšie čo máme“. Alebo po návšteve Fatimy prehlásil, že „... pre mňa je návšteva Fatimy vyvrcholením v osobnom živote. Bola to súčasne príležitosť, aby som poďakoval za to, že sa slovenský národ zachoval, uchoval si vieru v boha a dosiahol štátnu zvrchovanosť...“. Takto sa teda prejavovala hlava štátu, ktorý sa vraj neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo. Jeho nástupca nebol o nič lepší. Ďalšou raritou u nás sú zákonom určené úradné rímsko-katolícke sviatky, ktoré len potvrdzujú vplyv katolíckej cirkvi. Pobožným a servilným poslancom nevadilo, že konajú v rozpore s ich ústavou i s medzinárodným právom.

Na samostatnú kapitolu by boli príklady zasahovania katolíckej vrchnosti do celej oblasti kultúry, slobody tvorby a umenia, alebo vedy. Klerikálna cenzúra arogantne útočí na všetko, čo len trošku vybočuje z dogmatických kritérií katolíckej ideológie a označujú to za urážlivé, alebo priam rúhavé. Vezmime si len inkvizičné výpady proti niektorým filmom, ako napr. Vtáky v tŕni, slovenský film Posledná bosorka, alebo sochárske dielo Cvengrošovej. Na strane druhej zasa vnucujú ľuďom, akú kultúru si majú vyberať: nedávno bol do našich kín uvedený americký krvák Ukrižovanie Ježiša Krista. Po jeho premiére, na ktorej sa zúčastnila celá katolícka vrchnosť a pobožní politici, kňaz Srholec (vzrušený ako moriak) cez televíziu všetkým odkázal, že tento film by mal byť povinný pre všetkých veriacich. Stredovekom zapácha i výrok kardinála Korca, že vraj „akékoľvek racionálne myslenie je plytké a namyslené“ a vedci 19. storočia sú podľa jeho názoru duchovní úbožiaci. Je to pochopiteľné, pretože oni najlepšie vedia, že tupé, nevzdelané a nemysliace stádo sa ovláda podstatne lepšie, ako kultúrny a vzdelaný národ. V tejto súvislosti by sme mohli uviesť, čo všetko pácha súčasná vládna moc a katolícka cirkev v oblasti školstva, aby ovládli svojou ideológiou detí a mládež. Nedávno podpísanou zmluvou SR so Svätou stolicou bolo vlastne uzákonené povinné vyučovanie náboženstva na základných školách už od prvých tried teraz od nového školského roku.

Neuveriteľná je tiež trúfalosť katolíckeho kléru pri oživovaní neofašizmu na Slovensku. Hneď po 89-tom roku to boli priam hysterické prejavy na oživenie a očistenie klérofašistického Slovenského štátu, ktoré ale neskončili. Do tohto snaženia sa po vzoru kardinála Korca aktívne zapojili i ďalší predstavitelia katolíckej cirkvi, vrátane tých posledných kňazov. Za kľúčový problém pritom považovali, za podpory politických predstaviteľov a pomoci ľudákov zo zahraničia, rehabilitovať fašistického zločinca a prezidenta tohto štátu, kňaza Jozefa Tisu. Ešte malé pripomenutie, prečo sa tomuto štátu oprávnene hovorilo Farská republika: - na jej čele stál kňaz; zo 63 členov parlamentu bolo 16 katolíckych kňazov; predseda štátnej rady bol katolícky biskup; zo šiestich župných organizácií boli dvaja katolícky kňazi; zo 60 predsedov okresných organizácií HSĽS boli 13 kňazi. A ešte jedno pripomenutie: zakladateľ tejto strany, katolícky kňaz Andrej Hlinka, dal sám tejto politickej strane jasnú fašistickú orientáciu, keď mimo iné i v novinách Slovák z konca roku 1932 prehlásil: „Dneska sa mi nemecký kreuzler a Hitler viac páči ako naši regionalisti“. Išiel však ešte ďalej a vykrikoval pred slovenským veriacim stádom: „ ... ja som slovenský Hitler.“ No a dneska máme jeho portrét na tisíckorunáčke, bustu v parlamente a jeho odkaz je chránený zákonom. 

Poprednými „bojovníkmi“ za rehabilitáciu Jozefa Tisa a jeho klérofašistického režimu sú najvyšší predstavitelia katolíckej cirkvi – kardinál Korec, biskupi Tkáč, Baláž, Sokol, Tondra ktorým aktívne asistujú tzv. historici Vnuk a Ďurica a spomenutí ľudáci v zahraničí. Na dokreslenie treba uviesť niektoré fakty: Korec sa osobne zúčastnil na pokuse odhaliť pamätnú tabuľu Tisovi v Bánovciach v júli 1990. Tento kardinál neskrýva svoj obdiv voči zločincovi fašizmu i napriek tomu, že už sám pápež (síce až v roku 1944) vytýkal Tisovi jeho horlivosť pri vykynožovaní slovenských židov i cestou vatikánskeho diplomata na Slovensku Bursa. Ten vo svojom hlásení do Vatikánu nazval Tisa doslovne „servilným Hitlerovým exekútorom“. Ale Korec bojuje ďalej a v New Yorku na tlačovej konferencii tvrdil, že Tiso predsa nemohol zastaviť deportácie židov a disidentov a musel ustúpiť tlaku Hitlera. Pravda je však iná. Sám Hitler sa v auguste 1942 vyjadril takto: “Je zaujímavé ako nám ten katolícky farárik Tiso posiela židov“. 

Dialo sa tak na základe Tisovho fašistického zákona, ktorý je známy ako „Židovský Kódex“ z roku 1941 a svojim obsahom prekonal aj Norimberské zákony. Tento Kódex bol paradoxnou zmiešaninou myšlienok kresťanstva s barbarskými ideami nacizmu ktoré smerovali k likvidácii nielen židov, ale i všetkých „menejcenných Slovanov“.  

 Katolíckej vrchnosti je toto všetko známe, ale i napriek tomu biskup Baláž ako predseda konferencie biskupov vyhlasuje, že Tiso bol „výnimočnou a vynikajúcou osobnosťou“. Keď mu takéto postoje vyčítali, prehlásil, že biskup nereprezentuje seba, ale boha“. Keby to nebolo také vážne, mohli by sme to považovať za bludy a politicky kabaret. 

Biskup Tkáč žiadal aby sa český národ ospravedlnil za popravu Jozefa Tisa. Korec vyhlásil, že Tiso za šesť rokov Slovenského štátu nepodpísal ani jeden rozsudok smrti. Táto hlava pomazaná by mohla vedieť, že prezident nikde na svete nemá takéto kompetencie. Môže udeliť alebo neudeliť milosť. Mohli by sme sa ho ale spýtať, či Tiso udelil milosť tým   5304 ľuďom, medzi ktorými boli ženy, starci a dojčatá, ktoré hádzali živé do ohňa, čo ich na Tisov rozkaz takto popravovali členovia POHG. Ich telá sa našli v 211 masových hroboch po celom Slovensku. Vrahov, ktorí toto páchali vyznamenal. Vo vápenke v Rástockej doline kňaz Hadera im požehnával a po vykonaní vrážd im dával rozhrešenie. Vypasenej katolíckej šľachte nevadí ani tých 70 tisíc obetí, ktoré si vyžiadal Tisov režim. V čerstvej pamäti máme poslednú pápežovu návštevu na Slovensku, ktorí mal vyhlásiť za svätých biskupov, ktorí za Slovenského štátu boli aktívnymi kolaborantmi fašizmu (napríklad biskup Buzalka). Samozrejme že ako mučeníkov komunizmu. Na podporu Tisovej rehabilitácie boli založené špeciálne spoločnosti. Jednou z nich je i „Spoločnosť priateľov prezidenta Tisu“. Táto v Katolíckych novinách inzerovala päť kníh o veľkých politických zásluhách Tisu. Každoročne sú organizované púte do rakúskeho Alttötingu, kde sa Tiso skrýval pred zajatím.  

Snahy rehabilitovať Jozefa Tisu a klérofašistický slovenský štát sú vo svojej podstate križiackym ťažením proti Slovenskému národnému povstaniu. Hneď po novembri 89 boli premenované stovky ulíc, námestí, mostov pripomínajúcich SNP, množstvo pamätníkov a pamätných tabulí bolo odstránených. Ozývajú sa hlasy znovu vyhodnotiť SNP a hlavne očistiť klérofašistický režim, v ktorom rozhodujúcu politickú rolu mali poprední funkcionári katolíckeho kléru. V tomto sa výrazne angažujú tiež bývalí kolaboranti tohto režimu, ktorí po skončení vojny utiekli za hranice. Boli organizované aj špeciálne semináre, jeden z nich pod názvom Dies ater (zlovestný deň) v auguste 1993, na ktorých sa špinilo SNP a primitívnym spôsobom bolo spochybňované jeho opodstatnenie. Na stránkach tlače sa aktívne angažuje pochybný historik František Vnuk. Intenzita takýchto a podobných prejavov bude zjavná teraz v nadchádzajúcom období, kedy si budeme pripomínať 60 výročie SNP. 

Ešte niekoľko slov ku Konkordátu so Svätou stolicou. Jej podstatou je zafixovanie dominancie katolíckej cirkvi na Slovensku tak, aby úpravy týchto vzťahov boli nadradené nad platnosť domáceho práva. Je jednoducho prostriedkom na zavedenie fundamentalistického náboženského režimu na Slovensku. Mohli by sme sa právom pýtať kde sú dnes tie slávnostné novembrové vyhlásenia o odluke cirkvi od štátu? Obsah spomenutej zmluvy sa dlho utajoval. Mimo iné i preto, že išlo o zjavnú fašistickú koncepciu, čo bolo odhalené pri jej porovnaní s konkordátom fašistického Talianska. Potom sa spustil zhon, aby bola zmluva urýchlene prijatá, vraj ako podmienka pre naše prijatie do EÚ. Pravda je však iná: mnohé európske štáty nemajú konkordáty – Francúzsko, Nemecko, Belgicko pripravuje odluku, USA od založenia uplatnilo odluku, katolícke Španielsko a Taliansko má iba obmedzené zmluvy, v Maďarsku zmluva s Vatikánom upravuje výhradne majetkové vzťahy. Katolícke Portugalsko prísne oddeľuje náboženskú výchovu od školskej štátnej výchovy atď. I toto dokazuje, ako sú občania vedome a systematicky klamaní. 

Na začiatku roku 2002 slovenský parlament na návrh KDH prijal „deklaráciu o zvrchovanosti Slovenska v kultúrnych a etických otázkach“, čo oprávnene niektorí politológovia označili ako vykročenie k teokratickému štátu. Navrhovatelia tohto zákona totiž pod pojmom kultúrne – etické hodnoty chápu iba tie, ktoré sú výlučne hodnotami kresťanskými a etika je pre nich synonymom kresťanskej morálky. Nedávno sme boli tiež svedkami toho, ako sa katolícka cirkev cez bigotných politikov vo vláde a v parlamente snažila zasiahnuť do tvorby európskej ústavy. Najmä jezuiti z KDH s inkvizičným zápalom rozpútali zúrivú kampaň, aby do tejto ústavy vpašovali také ustanovenia, ktoré by vytvárali predpoklady pre katolícky fundamentalizmus v celej Európe. Tieto návrhy sa priečia nielen zdravému rozumu, ale sú tiež v zásadnom rozpore so základnými ľudskými právami. 

Mohli by sme ďalej a ešte dlho hovoriť o náboženskej totalite katolíckej cirkvi na Slovensku. Dôležitý je náš jednoznačný postoj voči jej prejavom. Je potrebné umnejšie využívať marazmus v tejto spoločnosti, v každej oblasti života, ktorý spôsobuje tento zlorád, ktorý zotročuje väčšinu s aktívnou pomocou katolíckej cirkvi.