Ukrajina sa dnes slobodne a demokraticky zmieta v biede a chudobe, ktorej nielenže nieto konca kraja, ale postihuje čo najširšie vrstvy obyvateľstva. Tento nelichotivý obraz je v súčasnosti, v dobe prezidentských volieb, podfarbovaný bláznivými a chorými rozhodnutiami skrachovaných a odchádzajúcich politických dobrodruhov, ako je napríklad Juščenko. Tento biely kôň USA sa asi zbláznil, keď udelil posmrtne čestný titul Hrdina Ukrajiny teroristovi, vojnovému zločincovi a fašistovi Banderovi. S. Bandera - tento zločinec z čias 2. svetovej vojnymá na svedomí najmenej 150 tisíc Poliakov, Čechov, Židov a ďalších s "jeho" Ukrajinskou povstaleckou armádou, ktorá „bojovala“ po boku fašistických SS. Po vojne našiel ochranu pod krídlami Američanov, týchto vyhlásených svetových demokratov. Juščenko teda posmrtne vysoko oceňuje brutálneho vraha vyznamenaním Ukrajiny.

V tej istej Ukrajine pred niekoľkými dňami posmrtne súdili a aj odsúdili za genocídu ukrajinského obyvateľstva J. V. Stalina. Vraj za genocídu ukrajinského obyvateľstva v rokoch hladomoru. Už snáď chýbalo  len jeho vyhrabanie zo zeme podľa vzoru katolíckej cirkvi a jej svätej inkvizície, ktorá toto spravila so svojim bývalým pápežom.

Aká je však utajovaná pravda o ukrajinskom hladomore v rokoch 1932-33?

Táto monštruózna konštrukcia bola vytvorená zúrivými domácimi odporcami režimu za aktívnej a všestrannej pomoci „vyspelého“ Západu a jeho antikomunistických centier. Dnes je už jedno, že jej autori boli zločinci, vrahovia, sabotéri a fašisti. Jej jediným cieľom bolo a je i dnes očierniť, okydať a diskreditovať socializmus.

„Fakty a dôkazy“ o hladomore prinášajú lačným buržoáznym ideologickým trúbam „známi“ cestovatelia a očití svedkovia, ktorí na Ukrajine nikdy neboli. Doložené fotografie a filmový materiál bol vyrobený v dobe hladomoru cez občiansku vojnu. Kto by však zapochyboval, alebo dokonca neuveril, dostane nálepku nepriateľa demokracie, slobody a ľudských práv.

Je však skutočne pravdou, že na Ukrajine zomierali v dôsledku hladu nevinní ľudia. Neboli to však obete režimu, ktoré skutoční zločinci a vrahovia „tlačia“ do kolónky Stalinových zločinov. Je pravdou i to, že obrovské problémy boli spôsobené suchom v r. 1931-32. Práve katastrofálne sucho sa stalo veľkým impulzom pre kontrarevolučný pohyb dedinského buržuja – kulaka a jeho politického pomocníka – popa. (Jeden na dedine ešte i v tejto dobe zastupoval cára, druhý boha.) Cieľ bol jednoznačný: všetkými silami a prostriedkami zastaviť a zmariť kolektivizáciu feudálnej dediny.        Na začiatku „len“ vraždili komunistov, funkcionárov tvoriacich sa kolchozov, aktivistov, ktorí prišli pomáhať z mesta, ale i obyčajných mužíkov prejavujúcich sympatie s touto novotou. V zabíjaní hladom (s prispením sucha a chorôb), našli títo „bogumilí“ banditi podstatne účinnejšiu metódu diskreditácie „boľševika“. A preto podpaľovali  a ničili i to  málo čo sa urodilo, i to svoje, vrátane osiva, aby nebolo čo potom zasiať. Vytĺkli viac ako polovicu statku – koní, kráv, ovcí, kôz, prosto všetkého živého. A z toho čo zostalo veľa „pošlo“ hladom. Ničili i to málo strojov a zariadení pre poľnohospodárske práce.

Svetlo do tejto kamufláže vniesol (a nebol sám) istý Izaak Mazepa, príkladný antikomunista a zároveň vodca ukrajinského nacionalistického hnutia (za Petljuru minister), ktorý sa chválil tým, ako sa im (banditom) podarilo vo veľkom sabotovať nové poľnohospodárstvo: „Najprv došlo k nepokojom v kolchozoch, boli zabíjaní komunistickí funkcionári a ich spolupracovníci, ale neskôr bol rozvinutý systém pasívneho odporu, ktorého cieľom bolo systematicky klásť prekážky boľševickým plánom na osev a žatvu. Roľníci všade uskutočňujú pasívnu rezistenciu, ale na Ukrajine táto rezistencia nadobudla charakter národného boja. Odpor ukrajinského obyvateľstva vyvolal krach plánov žatvy roku 1931 a ešte viac v roku 1932. Katastrofa roku 1932 bola tou najhoršou pohromou, akú musela skúsiť sovietska Ukrajina od hladomoru rokov 1921-22. Kampane za osev polí skrachovali ako na jeseň, tak i na jar. Celé pozemky zostali ležať ľadom. Naviac v predchádzajúcom roku v priebehu žatvy bolo v mnohých krajoch, najmä na juhu, ponechaných dvadsať, štyridsať a dokonca až päťdesiat percent úrody na poliach a nebolo pozberané vôbec, alebo bolo zničené v priebehu mlátenia.“

Ďalšou podstatnou príčinou hladomoru a masového umierania bola epidémia týfusu a dyzentéria, ktoré prispeli k pustošeniu Ukrajiny a Severného Kaukazu.

Nie je pravdou, že sovietska moc nechala milióny ľudí zomierať bez pomoci. Svedčia o tom dobové dokumenty. Avšak všetky opatrenia vychádzajúce z Centra boli takmer po celej línii sabotované skutočnými nepriateľmi ľudu, ktorých „pokrokový“ Západ oslavuje ako hrdinov.

Kde je teda skutočná príčina a pravda o neuveriteľnom utrpení ukrajinského ľudu v rokoch hladomoru? Kto je zodpovedný za milióny mŕtvych? A kto je zodpovedný za milióny mŕtvych za ostatných dvadsať rokov? I na Ukrajine!

Jozef Šteininger