Politici začali tvrdiť, že občanov dokážu zachrániť pred nesmiernym nebezpečím, ktoré nevidíme a ktorému nerozumieme. Za najväčšiu celosvetovú hrozbu bol nominovaný svetový terorizmus so svojou mocnou sieťou rozprestierajúcou sa po celom svete. Logicky proti takejto hrozbe je nutné viesť vojnu.

Väčšina tejto propagandy je však v skutočnosti len nadhodnotenou fantasmagóriou, účelovo skreslenou politikmi. Predstavuje temnú ilúziu, ktorú svedomite šíria po svete všetky vlády, bezpečnostné služby a médiá.

Súbor troch filmov pojednáva o tom ako bola táto fikcia v celosvetovom merítku vytvorená a kto z nej má osoh. Ústrednými skupinami príbehu sú dve skupiny: americkí neokonzervatívci a radikálni islam. Obe skupiny toho majú pritom hodne spoločného, obe boli pôvodne idealistické, vznikli zo zlihania liberálneho sna o vytvorení lepšieho sveta. Obe sa skutočne zapísali do dejín tým, že zmenili svet, vonkoncom však nie tak ako to pôvodne plánovali. Spoločne ruku v ruke vytvorili dnešnú víziu nočných mor tajnej organizácie, ktorá ohrozuje svet. Jedná sa o fantáziu, ktorá dopomohla politikom opätovne získať a upevniť svoju moc nad radovými občanmi. 

Sayyid Qutb a „degenerovaná americká spoločnosť“

Príbeh prvej časti filmu sa začína odohrávať v lete roku 1949, kedy jeden školný inšpektor z Egypta pricestoval do malého mesta v americkom Colorade. Jeho meno bolo Sayyid Qutb(http://www.nmhschool.org/tthornton/sayyid_qutb.php a do USA pricestoval s cieľom, aby tam študoval americký školský systém. Začal preto študovať na miestnej štátnej univerzite. Jeho fotografie boli uverejnené v miestnej školskej ročenke. Qutb sa však mal stať niečím ďaleko významnejším ako len školným inšpektorom.

Zo svojich letných zážitkov v USA vypracoval totiž Qutb vplyvný myšlienkový systém, ktorý piamo inšpiroval osoby, ktoré narazili lietadlami do budov Svetového obchodného centra dňa 11. septembra 2001.

Počas svojho pobytu v USA Qutb začal pociťovať averziu voči tejto krajine. Presne to čo z prvotného pohľadu spôsobovalo prosperitu a šťastie obyvateľov USA, Qutb považoval za známky vnútorného rozkladu a degenerácie. Trumanova Amerika, ktorú mnohí Američania aj v dnešnej dobe považujú za zlatý vek svojej krajiny. Qutb však videl hodnotovú degradáciu spoločnosti v jej vulgárnosti a korupčnosti. Všade sa hovorilo len o fiktívnych filmových hviezdach a o cenách automobilov. Zároveň bol znepokojený tým, že Američania trávili ohromné množstvo svojho času kosením svojich trávnikov čo podľa názoru Qutba jasne vyjadrovalo sebecké a materialistické stránky amerického spôsobu života. Američania žili v izolácii, obklopení len svojimi trávnikmi, pričom túžili len po materiálnom bohatstve. To ako zdôrazňoval Qutb bolo najcharakteristickejším rysom Ameriky.

Qutb bol presvedčený, že pod povrchom obyčajného amerického života vidí jeho skutočnú nebezpečnú podstatu. Jednej letnej noci zašiel na zábavu v sále miestneho kostola. Bol tam svedkom ako miestny kňaz na gramofóne púšťal vtedajšie hity pop music, pričom stlmil svetlá aby vytvoril romantickú atmosféru pri tanci. Qutb o tom napísa, že sa „prsia dotýkali pŕs“, „ruku objaly boky“ a sála bola „plná žiadostivosti a erotiky“.

Pre domácich mladých predstavovala táto zábava len nevinný spôsob chovania sa mladých ľudí. Pre Qutba predstavovali však maldí ľudia tragicky stratené mladé duše. Verili, že sú slobodní, ale v skutočnosti boli otrokmi svojich vlastných sebeckých a ctižiadostivých túžob. Americká spoločnosť nenapredovala. Navracala sa do primitívnej minulosti. Ludia sa dostávali do izolácie a boli obeťami primitívnych živočíšnych síl. Qutb bol presvedčený, že takýto ľudia môžu zničiť všetky putá, ktoré udržujú spoločenskú súdržnosť. V tento večer si preto sľúbil, že zabráni tomu, aby táto kultúra sobeckého individualizmu prevládla v jeho vlastnej krajine.

Leo Strauss a „nebezpečie individualizmu“

V rovnakej dobe žil v Chicagu muž, ktorý zdieľal rovnaké obavy ohľadne ničivých síl individualizmu v USA. Jednalo sa o nie príliš známeho politiského filozofa na chicagskej univerzite. Rovnako aj jeho myšlienky mali mať na nasledujúce generácie veľký vplyv, stali sa totiť hlavnou filozofiou neokonzervatívneho hnutia, ktoré v súčasnej dobe dominuje v americkej vláde.

Tento muž sa volal Leo Strauss. Tajomný Strauss sa odmietal filmovať, neposkytoval interview. Svoj čas venoval tomu, že vytvoril skupinu loajálnych študentov, ktorých učil, že prosperujúca liberálna spoločnosť, v ktorej žijú, smeruje k sebadeštrukcii. Argumentoval, že západný liberalizmus vedie k nihilizmu a nakoniec nebude schopný sa ani definovať, ani ubrániť. Podľa jeho názoru sa jednalo o vývoj, ktorý ničí všetko obdivuhodné na ľudských bytostiach a premeňuje ich v zaostalé zvieratá, uspokojované nebezpečným životom, v ktorom neexistuje pravda a všetko je povolené.

Strauss bol presvedčený, že liberálny pojem individuálnej slobody vedie ľudí k tomu, že nakoniec spochybnia všetko. Všetky hodnoty, všetky morálne pravdy, pretože ľudia sa nechajú viesť svojimi vlastnými sobeckými túžbami. Hrozilo teda, že všetky zdieľané hodnoty, ktoré vedú k súdržnosti spoločnost, budú zničené

Strauss sa však domnieval, že existuje spôsob ako tomu zabrániť. Politici podľa jeho názoru mali začať šíriť vplyvné a inšpirujúce názory, ktorým by všetci verili. Aj keď tieto mýti mali byť falošné, nepovažoval to za zradu alebo lož, pretože ich označoval ako nevyhnutné ilúzie.

Mediz takéto míty patrí samotné náboženstvo, či mítus národa, alebo mítus o jedinečnom poslaní Ameriky, ktorej úlohou je bojovať proti silám zla na celom svete.

Výrazom tohoto mýtu sa pre Straussa stal jeho obľúbená televízna relácia Gunsmoke (Dym z revolveru). Strauss, ako veľký fanúšik televízie, považoval reláciu Gunsmoke za významnú, pretože ukazovala konflikt medzi dobrom a zlom, a to bezprostredne názorným spôsobom. Hrdina mal biely klobúk a dokázal tasiť revolver rýchlejšie ako zločinec. A tak hrdina, ktorého hodnoty boli zrejmé víťazil. Hrdina prezentoval Ameriku s heslom: „Zvíťazíme nad zlom, ktoré sa nás snaží zničiť“.

Druhým obľúbeným seriálom Leo Straussa bol Perry Mason. Ten byl podľa jeho názoru metaforou toho, ako sa v spoločnosti musí chovať elita. Na verejnosti musia intelektuálovia šíriť mýty, ktoré sú nevyhnuté, pre to aby bola Amerika zachránená pred rozkladom. Súkromne v dané mýty veriť elita nemusí. Perry Mason predstavuje nesmierne cnostného a inteligentného hrdinu, ktorý využíva svojej inteligencie k tomu, aby zachránil svojich klientov pred nebezpečím. Otázka či je klient naozaj nevinný nie je až taká dôležitá, podstatnou myšlienkou príbehu je, že stále víťazí.

Úlohou islamskej elity je prehliadnuť ilúziu slobody

V roku 1950 sa Sayyid Qutb vrátil naspäť z Manhattanu do Egypta s presvedčením, že musí nájsť nejaký spôsob ako zvládnuť sily sobeckého individualizmu. Začal preto uvažovať o novom type spoločnosti, ktorá by mala využívať všetkých moderných výdobytkov, ako je západná veda a technika, ale ústrednú pozíciu mal zohrávať politický islam – ten mal individualizmus zkrotiť. Islam mal poskytnúť morálny rámec, ktorý by zabránil ľuďom, aby sa stávali obeťami svojich sobeckých túžob.

Qutb si uvedomil, že americká kultúra sa už šíri aj do Egypta a tamojšie obyvateľstvo sa stáva obeťou jej zvodného sna. Bolo preto potrebné, aby vznikla elita, avantgarda, ktorá by bola schopná prehliadnuť túto ilúziu slobody a ktorá by potom viedla masy k tomu, aby realizovaly vyššiu pravdu a išli za vyššími hodnotami. Masy už totiž prepadly sobeckým túžbam, Qutb chcel, aby avantgarda bola iná, čistá, jednotná, mimo korupcie.

Po návrate do Egypta sa Qutb vyprofiloval ako politický aktivista. Vstúpil do organizácie Muslimské bratrstvo, ktoré usilovalo o to, aby islam hral v egyptskej spoločnosti vedúcu úlohu. V roku 1952 podporilo bratstvo revolúciu, vedenú generálom Násirom, ktorá zvrhla pozostatky britskej nadvlády. Násir však krátko po uchopení moci dal jasne najavo, že nový Egypt bude svetskou spoločnosťou, ktorá bude napodobovať západné vzory. Rýchlo uzavrel spojenectvo s Amerikou a CIA začala v Egypte pre nový režim školiť bezpečnostné složky.

Muslimské bratstvo sa vtedy otočilo proti Násirovi, na základe čoho bol v roku 1954 Qutb a ďalší vedúci predstavitelia bratstva zatknutí egyptskou bezpečnosťou. To, čo sa potom stalo s Qutbom malo následky pre celý svet.

V sedmdesiatych rokoch bol natočený film o tom, čo sa stalo s Qutbom v hlavnom Násirovom väzení v priebehu pätdesiatych a šesťdesiatych rokov. Film založený na svedectve účastníkov pojednával o mučiteľoch, školených CIA, ktorí zahájili orgie násilia proti členom Muslimského bratstva, obvineného zo spiknutia, ktorého cieľom bolo zvrhnúť Násira. Raz údajne mučitelia namazali Qutba zvieracím sadlom a zamkli ho v cele s psami, vycvičenými útočiť na ľudí. Qutba, ktorý prežil v cele aj infarkt, mučenie doviedlo k podstatnému zradikalizovaniu svojej filozofie.

Doposiať bol presvedčený, že západné svetské myšlienky vedú len k sebectvu a k osobnej izolácii, ktorých svedkom bol v USA. PO osobných skúsenostiach si uvedomil, že táto kultúra vyvoláva pri ľuďoch aj najbrutálnejšie a najbarbarskejšie vlastnosti prekračujúce správanie sa zvierat. Začal preto apokalypticky nahliadať na chorobu, ktorá sa zo Západa rozširovala po celom svete. Nazval ju „džahilia“ – stav barbarskej nevedomosti. Za obzvlášť nebezpečné pri tejto chorobe považoval skutočnosť, že si ľudia neuvedomovali, že sú nakazení. Nakazení boli presvedčení, že sú slobodní a že politici ich vedú vpred k svetlejším zajtrajškom. V skutočnosti sa však všetci vracali do veku primitivizmu. Islam bol už ohrozený aj v islamských krajinách, pretože chorobou džahilia boli nakazené aj masy ľudí v islamských krajinách. Ako konštatoval ochromená bola už aj predstavivosť: „už ani nevieme, že sme chorí, vzýváme individualizmus a nie skutočnú pravdu“. Islam sa stal terčom útokov zo všetkých strán: ekonomicky, kulturne, politicky, vojensky. Za týchto okolností bolo podľa názoru Qutba ospravedlniteľné a legitímne bojovať proti tejto nákaze akýmikoľvek prostriedkami.

Podľa Qutba bola myseľ moslimov až natoľko nakazená stavom džahilia, že bolo nutné nájsť radikálny a dramatický spôsob ako ju oslobodiť. V knihách, ktoré Qutb tajne napísal vo väzení, požadoval, aby povstala revolučná avantgarda a zvrhla vedúcich politikov, ktorí pripustili, aby džahilia nakazila ich krajinu. Argumentoval pritom, že je ospravedlniteľné usmrtiť týchto vedúcich politikov, pretože zdegradovali do tej miery, že prestali byť moslimami.

Vzhľadom an takúto hrozbu sa Násir rozhodol svojho protivníka zničiť. Qutb bol odsúdený na smrť a následne dňa 29. augusta 1966 popravený. Jeho myšlienky však žili ďalej. V deň jeho popravy zorganizoval tajnú skupinu jeden mladík, ktorý dúfal, že sa jeho skupina jedného dňa stane avantgardou, akú Qutb predvídal. Jeho meno bolo Ayman Zawahiri, ktorý sa neskôr stal učiteľom Usáma bin Ladina.

„Sloboda jednotlivca znamená rozklad“

Práve vo chvíli, kedy sa zdalo, že s popravou Qutba zanikli aj jeho myšlienky, stali sa myšlienky Leo Straussa ak zmeniť Ameriku mocnými a vplyvnými. Stalo sa tak na zákalde toho, že liberálny politický poriadok, ktorý dominoval v USA od konca vojny, sa začal rozkladať.

Prezident Johnson prisľúbil politiku, ktorá by vytvorila v USA nový a lepší svet. Nazval ju „great society“, „vynikajúca spoločnosť“. Malo sa jednať o spoločnosť, kde mali mať všetky deti prístup k vzdelaniu. Táto liberálna politika však vyvolala v krajine nepokoje, prezidentov sen sa premenil na násilie a nenávisť.

Jeden prominentý liberálny novinár, Irving Krystol, si položil otázku či sa tak nedeje práve na základe liberálnej politiky, ktorá vyvoláva spoločenský rozklad. Či práve ona nevedie k vzrastu narkománie, zločinnosti a spoločenského rozkladu.

Začiatkom sedemdesiatych rokov sa Irving Krystol stal vedúcim predstaviteľom skupiny nespokojných intelektuálov vo Washingtone. Snažil sa pochopiť, prečo optimistická liberálna politika zlyhala. Odpoveď našiel v teóriách Leo Straussa. Ten vysvetlil, že práve samotná podstata liberalizmu, totiž viera v individuálne slobody, vyvoláva chaos, pretože ochromuje zdieľaný morálny rámec, ktorý udržuje súdržnosť spoločnosti. Jednotlivci usilovali o realizáciu vlastných sebeckých záujmov a to nutne viedlo ku konfliktom.

Hnutie začalo silniť a mnoho študentov, ktorí študovali Straussove myšlienky, prišlo do Washingtonu a pripojilo sa k tejto skupině. Niektorí, ako Paul Wolfowitz, študovali Straussove myšlienky na univerzite v Chicagu. Iní, ako syn Irvinga Krystola Williama, študovali Straussove teórie na Harvarde. Skupina začala byť označovaná menom neokonzervatívci.

„Všetci sme začali pochybovať o istotách liberálneho pokroku“, spomína William Krystol. „Filozofické základy liberálnej demokracie boli oslabené.“ Vzhľadom na to, že týto ľudia nevideli svoju budúcnosť v univerzitnom svete, dali sa na politiku.

Potreba mýtov, ktoré by zjednotily americký národ

Neokonzervatívci boli idealistami, ktorých cieľom bolo zabrániť spoločenskému rozkladu, ku ktorému podľa ich presvedčenia vedú liberálne slobody. Chceli preto nájsť spôsob ako ľudí zjednotiť a dať im zdieľané hodnoty. Obrovský vplyv na nich mali práve teórie Leo Straussa.

Začali sa preto usilovaťo vytvorení celosvetového mýtu Ameriky ako jedinečného národa, ktorého úlohou je bojovať proti zlu na celom svete. V tomto projekte sa mal stať zdrojom zla nepriateľ USA v studenej vojne, Sovietsky zväz.

Neokonzervatívci boli presvedčení, že poskytnú nový zmysel života ľuďom, ale taktiež rozšíria dobro demokracie po celom svete. Tým by rovnako aj celá americká spoločnosť dokázala prekonať svoju slabosť, relativizmus a nedostatok sebadôvery.

Hlavným projektom straussovcov sa tak za studenej vojny stalo posilnenie sebavedomia Američanov. Amerika bola podľa nej jedinou silou dobra na svete, ktorú bolo nutné podporovať, v opačnom prípade by na svete mohlo zvíťaziť zlo.

Na presadenie takejto filozofie však museli neokonzervatívci poraziť jedného z najmocnejších ľudí na svete. Henry Kissinger bol americkým ministrom zahraničných vecí za prezidenta Nixona. Ten neveril v rozdelenie sveta na dobro a zlo. Kissinger bol bezohľadný pragmatik globálnej moci. S vzrastajúcim vnútorným americkým chaosom chcel Kissinger, aby sa USA vzdali svojich ideologických postojov a uzavreli prímerie s krajinami, ako bol Sovietsky zväz. Mali usilovať o previazanosť s ním, vytvoriť vzájomne integrovanú globálnu spoločnosť.

Kissinger zahájil tento proces v roku 1972, kedy presvedčil Sovietsky sväz, aby podpísal sovietsko-americkú zmluvu o obmedzení jadrových zbraní. Tento krok sa považuje za začiatok „procesu zbližovania“.

Neokonzervatívci však nechceli svet bez strachu, začali preto usilovať o likvidáciu Kissingerovej vízie. Toto im umožnil pokračujúci rozklad americkej moci v zahraničí ako aj na domácej scéne. Porážka vo vojne vo Vietname a rezignácia prezidenta Nixona pre aféru Watergate viedli v americkej politickej elite ku kríze sebadôvery. Neokonzervatívci to využili, spojili sa s dvojicou pravičiarov v novej vláde Geralda Forda. Jedným bol Donald Rumsfeld, nový minister obrany, druhým Dick Cheney, prezidentov náčelník štábu.

Rumsfeld začal tvrdiť, že Sovietsky zväz ignoruje Kissingerove zmluvy a tajne si buduje nové zbrane v snahe skryť svoj zámer prípravy útoku na USA. CIA a ostatné výzvedné agentúry, ktoré sledovali ZSSR systematicky a dávali pozor na každú možnú známku hrozby, konštatovali, že sa jedná o naprosté výmysly, tvrdenia byli nepodložené.

Rumsfeld však využil svoje postavenie k tomu, aby presvedčil prezidenta Forda, aby zahájil v tejto záležitosti nezávislé vyšetrovanie. Tvrdil, že to dokáže, že existuje skrytá hrozba voči USA. Vyšetrovanie malo byť vykonané skupinou neokonzervatívcov, jedným z nich bol Paul Wolfowitz. Cieľom bolo zmeniť spôsob amerického náhľadu na ZSSR.

Účelom bolo vytvoriť ďaleko nepriateľskejší postoj voči ZSSR a vytvoriť taktiež dojem, že USA môžu viesť jadrovú vojnu,v ktorej môžu vyhrať.

Neokonzervatívci si zvolili ako svojho vodcu pre toto vyšetrovanie známeho kritika a historika ZSSR Richarda Pipese. Pipes bol presvedčený, že napriek tomu čo Rusi oficiálne hlásajú, tajne v skutočnosti usilujú o útok a podrobenie USA. Vyšetrovanie sa volalo „Tým B“. Druhým vedúcim vyšetrovania bol Paul Wolfowitz. Pipes svedčil: „CIA stále počítala zbrane, zbrane, ktoré je možné použiť tak na defenzívne ako aj ofenzívne účely.“

Tým B začal skúmať všetky informácie CIA o ZSSR. Avšak nech ich študoval akokoľvek podrobne, nezískal žiadne dôkazy, že ZSSR vyvíja nebezpečné zbrane či obranné systémy, o ktorých neokonzervatívci tvrdili, že ich Rusi skutočne vyvíjajú. Neokonzervatívci sa však neuspokojili so zistením, že tieto zbrane neexistujú. Tým B začal tvrdiť, že ZSSR si vyvinul zbrojné systémy, ktoré sú tak hypermoderné, že sú neviditeľné a nezistiteľné.

Napríklad, nebolo možné nájsť žiadne dôkazy, že majú sovietske ponorky akustický obranný systém. To znamená, argumentoval Tým B, že Sovieti vyvinuli nový, neakustický systém, ktorý nie je možné odhaliť. Celá flotila amerických ponoriek je preto ohrozená novým hypermoderným sovietskym systémom, pre ktorý neexistuje žiadny dôkaz.

Hovorili: „Nemôžeme nájsť žiadne dôkazy, že to robia spôsobom, ako to všetci očakávajú, preto to určite robia ináč. To, že tie zbrane neexistujú, neznamená, že neexistujú, ale znamená to len, že sme ich nenašli.“

Tým B obvinil CIA, že si nevčimla skrytej a nebezpečnej reality v ZSSR. Rusi mali údajne mnoho tajných zbraní, ktoré CIA nenašla, a okrem toho CIA chybne zistené zbrane vyhodnovcovala. Napríklad, CIA bola presvedčená, že ruská letecká obrana je v stave rozkladu čo malo odrážať rastúci hospodársky chaos v krajine. Tým B tvrdil, že sa jedná len o premyslenú kamufláž, obranný letecký systém v skutočnosti funguje dokonale. Jediným dôkazom takéhoto tvrdenia a kritiky CIA bola ruská oficiálna vojenská príručka, v ktorej sa hrdo konštatovalo, že sovietsky letecký systém je plne integrovaný a funguje bezchybne.

CIA obvinila Tým B, že prešiel do sveta fantázie. Tým B pri preštudovaní radarových staníc v Krasnojarsku tvrdil, že sa jedná o laserové stanice. Všetky tvrdenia týmu B sa postupne ukázali ako falošné.

Neokonzervatívci založili lobbistickú skupinu, ktorá šírila „zistenia“ Týmu B. Jej názov bol Výbor pre súčasné hrozby. Do výboru vstúpilo množstvo politikov, vrátanebudúceho prezidenta Ronalda Reagana.

Prostredníctvom filmov a televízie šíril výbor obraz sveta, v ktorom je Amerika ohrozovaná skrytými silami, ktoré môžu na USA zaútočiť kedykoľvek. Jedná sa o sily, ktoré musí Amerika, v prípade ak chce prežiť, poraziť.

Dramatická vojna medzi dobrom a zlom

Táto dramatická vojna medzi dobrom a zlom bola presne takým mýtom o akom presvedčil Leo Strauss svojich študentov. Ten vysvetlil, že vojna bude nevyhnutná aby zachránila USA pred morálnym rozkladom. Takýto mýtus je nepravdivý, ale je nutný, ak sa má americká verejnosť začať podieľať na veľkej vízii americkej úlohy vo svete, ktorá poskytne životu Američanov význam a účel. Neokonzervatívcom sa podarilo vytvoriť zjednodušenú fikciu: víziu ZSSR ako ohniska všetkého zla vo svete a USA ako jedinej krajiny, ktorá môže svet zachrániť. Práve táto desivá vízia poskytla neokonzervatívcom obrovské množstvo moci a vplyvu.

Straussovci začali vytvárať svetovú filozofiu, ktorá je len fikciou. Svet nie je rozdelený na dobro a zlo. Vo svete nevládne vojna medzi dobrom a zlom. USA urobili mnoho dobrého ako aj zlého, tak ako každá veľká mocnosť, taká je história. Neokonzervatívci chceli vytvoriť svet morálnych jistôt, preto si vymysleli rozprávky a mytológie. Každú silu, ktorá sa v svete stáva prekážkou USA, označujú za satanskú, za zosobnenie zla.

Koncom sedemdesiatych rokov sa Egypt stal na povrchu moderným pozápadneným štátom s prosperujúcou strednou triedou, ktorá mala veľký prospech z prílivu západného kapitálu. Členom tejto prosperujúcej egyptskej elity bol Ayman Zawahiri, v tej dobe mladý lekár na začiatku svojej kariéry.

Zawahiri sa stal šéfom podzemnej islamskej organizácie. Skupina, ktorú založil ako študent, na základe myšlienok Sayyida Qutba, sa rozšírila. Qutbove myšlienky boli v tej dobe v Egypte vysoko populárne, najmä medzi študentami. Qutbove predpovede o korupcii a degenerácii, šíriacej sa zo Západu, sa zdali byť pravdivé. Vládu egyptského prezidenta Sadata ovládala skupinka milionárov, podporovaných západnými bankami. Sadat popieral korupciu, ale všetci Egypťania veděli, že je to lož.

Zawahiri bol presvedčený, že sa blíži doba, kedy je nutné splniť Qutbovu predpoveď, kedy by mala avantgarda povstať a zvrhnúť skorumpovaný režim. Príležitosť k tomuto kroku poskytol islamistom Henry Kissinger. Ten v rámci svojej snahy o vytvorenie stabilného a vyváženého sveta presvedčil Kissinger Sadata, aby začal vyjednávať s Izraelom. Pre Kisingera, bezohľadného pragmatika, boli národnostné a náboženské konflikty bezvýznamné. Najdôležitejším bolo vytvoriť bezpečnejší svet. V roku 1977 odletel Sadat do Jeruzalema a zahájil vyjednávania s Izraelom. Z hľadiska Západu to bol hrdinský čin, z hľadiska islamistov to bol dôkaz absolútnej zrady. Dôkaz, že je Sadat natoľko pod vplyvom Západu, že už nie je muslimom a môže byť preto usmrtený.

Následne v roku 1979, ukázal v Iráne ajatolláh Chomejní Zawahirimu, že jeho sen o vytvorení islamského štátu je možný. Iránsky šách taktiež dovolil svojmu režimu, aby ho skorumpovali západné banky. V svojom prvom prejave adresoval Chomejní Západu: „Áno, my sme reakcionári a vy ste osvietení intelektuálovia. Vy chcete slobodu pre všetko, slobodu, ktorá zničí našu krajinu, zničí našu mládež a umožní utlačiteľom, aby nás ovládli.“

Koncom roka 1980 sa spojili Ayman Zawahiri a ďalší Qutbovi stúpenci a založili organizáciu Islamský džihád. Rozhodli sa, že usmrtia Sadata spôsobom, ktorý bude šokovať masy, ukáže im, ako je skorumpovaný jeho režim. Masy povstanú a Sadatov režim zvrhnú.

Sadata zavraždila skupina armádnych dôstojníkov, členov organizácie Islamský džihád. Boli okamžite zatknutí a režim začal intenzívne prenasledovať všetkých účastníkov sprisahania. Egypťania však proti režimu nepovstali.

Počas nasledujúcich týždňov došlo k zatknutiu Zawahiriho ako aj jeho stúpencov. Sadatovi vrahovia boli okamžite odsúdení a popravení. Okolo 300 islamských aktivistov vrátane Zawahiriho bolo postavených pred súd.

Zawahiri: „Sme muslimovia, ktorí veria v svoje náboženstvo, v jeho ideológii aj praxi. Snažíme sa vytvoriť islamský štát a islamskú spoločnosť.“

Pri procese bol Zawahiri odsúdený na tri roky väzenia. Bol odvedený do policajných siel a rovnako ako Sayyad Qutb tam bol mučený. Pod vplyvom mučenia začal interpretovať Qutbovy teórie ďaleko radikálnejším spôsobom.

„Dobrí muslimovia majú právo zabíjeť“

Zawahiri dospel k názoru, že sa mu nepodarilo zmobilizovať obyvateľstvo, pretože je už príliš skorumpované americkou ideológiou. Infekcia sobeckého individualizmu natoľko ovplyvnila myseľ ľudí, že sú skorumpovaní rovnako ako ich vedúci politici. Zawahiri sa rozhodol, že aj týto obyčajní skorumpovaný občaniamôžu byť vraždený. Takéto vraždenie bude pritom mať vznešený cieľ, pretože vyvolá pri obyčajných muslimoch šok, takže začnú pozerať na skutočný stav spoločnosti a pravdu ináč. Účel svetí prostriedky. Avantgarda, správni muslimovia, smú spoločnosť napravovať akýmikoľvek prostriedkami. Jediným cieľom k dokonalosti je zabíjanie.

V rovnakej dobe došlo k mobilizácii náboženstva pre politické ciele aj v USA, avšak za úplne iným účelom. Takýto trend podporovali najmä neokonzervatívci.

„Patologické javy v Amerike odstráni len náboženstvo“

Veľké množstvo neokonzervatívcov sa stalo poradcami prezidentskej kampane Ronalda Reagana. Spojili sa pri tom s náboženským krídlom Republikánskej strany. Zdieľali s ňou presvedčenie o nutnosti morálnej regenerácie Ameriky. Bolo zjavné, že čiste svetská spoločnosť nezvládne „všetky patologické javy“ moderných USA. Náboženstvo má obrovskú úlohu pri vykúpení USA a liberalizmus nie je ochotný dať náboženstvu úlohu,“ vyhlásil William Krystol.

Koncom sedemdesiatych rokov boli v Amerike milióny fundamentalistických kresťanov, avšak ich kazatelia im vždy hovorili, aby nevolili vo voľbách, znamenalo by to, že sa ušpinia nemorálnou spoločnosťou, ktorá je odsúdená k zániku.

Nakoniec sa však predsa len rozhodli kresťania do politiky vstúpiť. Tým, že fundamentalistický kresťania vstúpili do politiky, konzervatívne hnutie ovládlo masy. Predtým mali konzervatívci vplyv len medzi skupinkami intelektuálov.

V roku 1981 prevzal v Amerike moc Ronald Reagan, náboženské hlasy pritom výrazne prispely k jeho víťazstvu. Mnoho miliónov náboženských fundamentalistov hlasovalo vo voľbách po prvýkrát. Tak ako predpokladali, mnoho neokonzervatívcov dostalo vo vláde miesto. Paul Wolfowitz sa stal šéfom oddelenia ministerstva zahraničných vecí pre vytváranie politiky. Jeho priateľ Richard Perl sa stal námestníkom ministra obrany. A šéf týmu B Richard Pipes sa stal jedným z hlavných Reaganových poradcov. V tejto situácii dospeli neokonzervatívci k názoru, že majú šancu realizovať svoju víziu americkej revolučnej budúcnosti. Chceli začať používať americkú moc agresívne ako sily dobra v obrovskej vojne proti Sovietskemu zväzu. Bola to vízia, ktorú zdieľali s miliónmi svojich nových náboženských spojencov v USA.

Avšak neokonzervatívci čelili obrovskej opozícii voči tejto politike. Opozícia nepochádzala len od vládnej byrokracie, ale aj od Ronalda Reagana samotného. Reagan bol presvedčený, že je ZSSR silou zla, ale zastával názor, že s Rusmi môže o ukončení studenej vojny vyjednávať. Pipes: Zo začiatku Reagan nechápal, že agresivita Sovietskeho zväzu je spôsobená podstatou systému. Trvalo mu veľmy dlho, než si uvedomil, že Rusov musí presvedčiť, aby zmenili systém.

Fikcia sovietskej globálnej teroristickej siete

Aby Reagana presvedčili o zločinnosti sovietskeho systému, neokonzervativci sa rozhodli dokázať, že je sovietsky systém ďaleko agresívnejší, než čo dokonca aj Tým B „dokazoval“. Rozhodli sa argumentovať, že väčšina teroristických organizácií a revolučných hnutí po svete je súčasťou tajné celosvetové siete, koordinovanej Sovietskym zväzom, ktorých cieľom je ovládnuť svet.

Hlavným autorom tejto teórie bol čelný konzervatívec Michael Ledeen, vysoký poradca ministra zahraničných vecí. Toho ovlyvnil bestseller The Terror Network, v ktorom sa tvrdilo, že terorizmus nie je tak roztrieštený ako vyzerá. V skutočnosti sú všetky teroristické skupiny na svete, od OOP, cez IRA, skupinu Baadera-Meinhofové, súčasťou koordinovanej stratégie, ktorú riadi ZSSR. CIA s tým naprosto nesúhlasila, argumentovala, že je to len ďalšia neokonzervatívna fantázia.

Ledeen: „CIA to poprela. Snažila sa presvedčovať, že sme šialenci. CIA neverila, že je ZSSR hlavným organizátorom medzinárodného terorizmu. Bola presvedčená, že sa jedná len o lokálne organizácie nespokojencov.“

Neokonzervativci mali mocného spojenca, bol ním William Casey, nový šéf CIA. Ten sympatizoval s názormi neokonzervatívcov, po prečítaní knihy The Terror Network, bol dokonale presvedčený. Zvolal schôdzu sovietológov v CIA a nariadil im, aby vypracovali správu pra amerického prezidenta, ktorá mala dokázať, že táto tajná teroristická sieť, organizovaná ZSSR, existuje.

Analytikovia mu však oznámili, že je to nemožné, pretože veľká časť informácií v knihe The Terror Network pochádzajú z dezinformačnej propagandy, ktorú vytvára sama CIA v snahe zdiskreditovať ZSSR. Analytikovia z CIA veděli, že medzinárodná sovietska teroristická sieť neexistuje, pretože si ju vymysleli oni sami.

„Našli sme mnoho prípadov, kedy dezinformácie z propagandy CIA, umiestnených do európskej tlače, bola citovaná v knihe The Terror Network. Billovi Caseymu sme to otvorene povedali, dokonca mu to otvorene povedali operační dôstojníci. Ale Casey nepočúval. Klamstvá sa stali realitou.“

V dôsledku tak silného lobbovania poskytol Reagan neokonzervatívcom to, čo chceli v roku 1983 podpísal tajný dokument, ktorý od základov zmenil americkú zahraničnú politiku. Amerika mala bojovať v tajnej vojne proti sovietskej hrozbe po celom svete. Pre neokonzervatívcov to bol triumf, USA zahajovala vojnu proti silám zla vo svete.

Mýtus sa stal pravdou

To čo vznikalo však bol mýtus, o ktorom Leo Strauss tvrdil, že ho Američania potrebujú, začalo byť stále častejšie považované neokonzervatívcami za pravdu. Začali veriť svojej vlastnej fikcii. Začali šíriť „demokratickou revolúciu“ a boli odhodlaní používať sily k tomu, aby zmenili svet.

Neokonzervatívci začali meniť svet.

 

< Dozadu		Dopredu >