Z dôvodu neúspechu si v snahe opakovane uchopiť moc neokonzervatívci v USA vymysleli novú fantáziu, nového iluzórneho nepriateľa pre celý národ, Billa Clintona. Radikálni islamisti v rovnakej dobe, v snahe presvedčiť občanov aby ich nasledovali, prepadli zúfalej špirále hromadného masakrovania a teroru. Z toho vznikol zvláštny svet fantázie, klamstiev, násilia a strachu, v ktorom v súčasnosti žijeme.

Neokonzervatívni americkí revolucionári proti „Ríši zla“

V roku 1982 zasvätil Ronald Reagan raketoplán Columbia bojovníkom za slobodu v Afganistane: „Tak, ako sme presvedčení, že raketoplán Columbia predstavuje najvyššie úsilie človeka v odbore vedy a techniky, rovnako sme presvedčení, že boj afganského ľudu predstavuje najvyššie úsilie človeka na ceste za slobodu. Preto menom amerického ľudu zasväcujem tento let raketoplánu Columbia ľudu Afganistanu.“

Mudžahedíni bojovali proti sovietskym vojskám od roku 1979. V roku 1982 však malá skupina osôb v Reganovom Bielom dome považovalo týchto bojovníkov za nástroj, ako by sa mohla realizovať ich vízia premeny sveta. Preto označovali boj mudžahedínov nie za nacionalistický ale za boj za slobodu, ktorí môže zlikvidovať celý Sovietsky zväz a tým pádom pomôcť rozšíriť demokraciu po celom svete. Tejto forme uvažovania sa začalo hovoriť Reaganova doktrína.

Jack Wheeler, Reaganov poradca: „Bola to malá skupinka ľudí, malá kabala v Reaganovom Bielom dome, ktorej sa to podarilo realizovať. Túto našu skupinu zjednocovala vízia, že budeme schopní priniesť svetu viacej slobody, viace bezpečnosti, že sa nám podarí zlikvidovať samotný Sovietsky zväz, a z toho dôvodu budeme podporovať bojovníkov za slobodu. To sa stalo počas Reaganovej éry pre celé konzervatívne hnutie hlavnou kauzou.“

Američania sa pripravovali k porážke mytologického nepriateľa. Tak ako ukázala prvá časť tejto trilógie, neokonzervatívci, ktorí boli v danej dobe v Reaganovej vláde, vytvorili prehnanú zkreslenú víziu ZSSR ako zdroja absolútne všetkého zla na svete. Jedným z hlavných zdrojov ich filozofie boli teórie filozofa Leo Straussa. Ten bol presvedčený, že liberálna spoločnosť potrebuje jednoduché, vplyvné mýty na to, aby nimi boli občania inšpirovaní a dospeli na ich základe k národnému zjednoteniu. V sedmdesiatych rokoch robili neokonzervatívci práve toto. Paul Wolfowitz, Richard Pearle a ďalší neokonzervatívci sa rozhodli znovu vytvoriť mýtus Ameriky ako jedinečnej krajiny, ktorej historickou úlohou je bojovať proti zlu na celom svete.

Akonáhle sa Reagana neokonzervatívci dostali k moci, začali svojemu mýtu naplno veriť. Začali sa považovať za revolucionárov, ktorí zmení svet. Ich prvá akcia bola zameraná na porážku „Ríša zla“.

Richard Perle, námestník ministra zahraničných vecí 1981-1987: „Boli sme ďaleko blížšie revolucionárom než konzervatívcom v tom zmysle, že sme sa rozhodli zmeniť hlboko zakorenené predstavy o poslaní americkej moci vo svete. My sme chceli, aby bola táto americká moc využívaná konštruktívne k zväčšovaniu príležitostí pre slušné vlády na svete. Nepáčilo sa nám, že spolupracujeme s diktátormi.“

A muž, ktorý mal neokonzervatívcom pomôcť toto dosiahnuť, bol nový šéf CIA, William Casey. Ten bol presvedčený, že Afganistan je jedným z kľúčov k tejto novej agresívnej politike.

Amerika už v tej dobe posielala určité obmedzené množstvo pomoci mudžahedínom do Afganistanu. Casey však jednému zo svojich agentov nariadil, aby vytvoril s bojovníkmi za slobodu alianciu a aby im dal toľko peňazí, koľko budú požadovať, a tie najmodernejšie zbrane, ktorými by mohli poraziť sovietske vojenské jednotky.

Milton Bearden, pracovník CIA: „Pre Caseyho bol zrejme Afganistan jedným z kľúčových. Jedného dňa mi povedal, že sa tam mám vydať budúci mesiac a že mi dá k dispozícii, čokoľvek budem potrebovať, aby mudžahedíni vyhrali. „Choďte tam a vyhrajte tú vojnu“, povedal. Nemal v úmysle ich len nechať vykrvácať ako vo VIetname. „Choďte tam a tú vojnu vyhrajte, dám vám všetko čo potrebujete.“ Dal mi strely Stinger a miliardu dolárov.“

Americké peniaze a zbrane tak zažali cez pakistanské hranice prúdiť do Afganistanu. Agenti CIA vycvičili mudžahedínov v technikách zabíjania a terorizmu, vrátane umiesťovania bômb do automobilov. Poskytli im satelitné zábery postavení sovietskych vojsk, aby im pomohlo pri ich vojenských útokoch.

Arabi do Afganistanu

Zároveň do Afganistanu začali prichádzať Arabi z celého Blízkeho východu. Bolo im totiž ich náboženskými predstaviteľmi povedané, že ich úlohou je oslobodiť túto muslimskú krajinu od sovietskeho okupanta.

Abdullah Anas, veliteľ afganských Arabov v severnom Afganistane, 1984 - 1989: „Videl som rozkaz, fatwu, že všetci moslimovia majú povinnosť pomôcť Afgancom oslobodiť ich krajinu. Absolútne som nevedel, kde ten Afganistan je. V živote som nepočul o Afganistane, aká letecká spoločnosť tam lieta? kde zoženiem vízum? Sto otázok. Zoznámil som sa však s Abdullahom Azamom.“

Abdullah Azam bol charizmatický náboženský vodca, ktorý začal organizovať arabských dobrovoľníkov v Afganistane. V Pešaváre založil „servisný úrad“. Ten sa stal ústredím medzinárodnej brigády arabských bojovníkov. Azam sa rýchlo stal vo vojne proti Rusom jedným z najmocnejších osôb. Bolo mu mnohokrát dovolené, aby navštívil USA, kde získaval peniaze a dobrovoľníkov pre svätú vojnu.

Azam Tamimi, historik islamského hnutia: „Abullah Azam sa stal nesmierne dôležitým pri marketingu afghanskej kauzy medzi Arabmi. Začali ho prezývať emir arabských mudžahedínov, ich vedúci predstaviteľ. V Pešavare založil úrad, ktorý poskytoval služby Arabom, ktorí prišli a chceli sa podieľať na svätej vojne. Všetky dvere boli otvorené, pretože Američania, Saudský Arabi, Pakistanci a mnoho ďalších ľudí chcelo, aby ZSSR v Afganistane prehral a bol ponížený. Preto prijalo veľké množstvo Arabov z rôznych prostredí. Azam jazdil do Ameriky, do Saudskej Arábie, cestoval, kam chcel, pretože kauzu afghanskej vojny všetci podporovali.“

Šlo o ďaleko širšiu revolúciu

Napriek tomu, rovnako ako neokonzervatívci, považoval Azam za boj proti Sovietom za prvú etapu v ďaleko širšej revolúcii. Azam bol členom Moslimského bratstva, ktoré chcelo, aby získal islam politickú moc a aby začal vládnuť moslimským spoločnostiam. Abdullah Azam bol presvedčený, že Arabovi v Afganistane sa môžu stať zárodkom novej politickej sily. Z Afganistanu sa mali následne vrátiť do svojich domovských krajín a presvedčič ich občanov, aby odmietli skorumpované, autokratické režimy, ktoré dominujú Blízkemu východu.

Azamova stratégia nenásilia

Azam však zdôrazňoval, že tieto režimi, musia byť zvrhnuté politickými prostriedkami. Primäl všetkých bojovníkov, aby prisahali, že nebudú pre realizáciu svojich cieľov používať terorizmus proti civilistom. Jedným z najbližších Azamových poradcov bol jeden Saudský Arab: Usáma bin Ladin.

„Usáma sa začal na dianí podieľať v roku 1985. Keď prišiel, ako viete, pochádza z bohatej saudskej rodiny, mal obrovské množstvo peňazí. Adbullah Azam bol učenec, mal schopnosť zorganizovať Afgáncov, ale nebol bohatý. Keď prišiel Usáma, vyplnil túto finančnú medzeru. Hlavnou Usámovou úlohou, okrem jeho dobrých osobných vlastností, bolo v tej dobe vydávať peniaze.“

Extremisti do Afganistanu

V roku 1985 však do Afganistanu začala prichádzať nová sila, ktorá začala spochybňovať Azamov prístup. Jednalo sa o extrémne radikálnych islamistov, ktorí začali byť v celom arabskom svete prepúšťaní z väzení na slobodu a deportovaní do Afganistanu.

Bearden, pracovník CIA: „A potom, veľmy nenápadne, väčšina arabských krajín, začala vyprázdňovať svoje väzenia a posielať svojich islamských extrémistov do svätej vojny v Afganistane. Arabské vlády dúfaly, že tam budú zabití. Mnoho z nich pochádzalo z Egypta, jednalo sa o osoby, ktoré po zavraždení Sadata neboli popravení. A tak išli.“

Jedným z najmocnejších, medzi novými posilami, bol Ayman Zawahiri. Jednalo sa o šéfa radikálnej frakcie z Egypta, ktorá vystupovala pod menom Islamský džihád. Zawahiri bol presvedčený, že práve oni, a nie umiernení islamisti, sú tí praví islamisti.

Zawahiri: „My sme tu! My sme tu! Pravá islamská fronta! Sme tu! Pravá islamská fronta! Pravá islamská opozícia! Proti sionistom! Sme tu! Pravá islamská fronta! Proti sionizmu, komunizmu a imperializmu!“

Ayman Zawahiri bol stúpencom egyptského revolucionára Sayyida Qutba, ktorý bol popravený v roku 1966. Ako ukázala prvá časť tento trilógie, Qutb bol presvedčený, že liberálna filozofia západných spoločností ochromuje myseľ moslimov, pretože oslobodzuje najsobeckejšie rysy ľudskej prirodzenosti.

Demokratický politik nie je moslim

Zawahiri interpretoval Qutbove teórie tak, že súčasťou tohto ochromovania je aj západný demokratický systém. Zawahiri bol presvedčený, že demokracia vedie politikov k tomu, že zaujímajú postavenie, ako keby boli zdrojom všetkej moci a autority. Pri tom odmietajú vyššiu autoritu Koránu. To teda znamená, že už nie sú skutočnými moslimami. A tak oni ako aj tí, ktorí ich podporujú, mäžu byť legitímne usmrtení. Hrôza, ktorú toto vyvolá, hovoril Zawahiri, bude šokovať masy, takže precitnú a uvidia pravdu skrytú za skorumpovanou fasádou demokracie.

Abdullah Anas, veliteľ afganských Arabov v severnom Afganistane, 1984 – 1989: „Keď prišli Egypťania, džihádska skupina, so svojou vlastnou ideológiou, že každý, kto sa nejako podieľa na parlamentnej demokracii alebo na nejakej politickej strane, alebo každý, kto chodí voliť, alebo doporučuje ľuďom, aby sa zúčastnili volieb, tým absolutne odmieta Korán. A z toho odvodzovali, že keď moslim odmieta Korán, musí byť usmrtený. A to sa potom aj dialo.“

Zawahiri a jeho skupinka sa etablovali v Pešaváre. Začali túto novú ideológiu šíriť medzi zahraničnými bojovníkmi a tak zradikalizovali islamské hnutie. Nielen, že to bolo priamou konkurenciou umiernenej ideológii Abdulláha Azama, ale taktiež to znamenalo, že týto ľudia radikálne odmietali akýkoľvek americký vplyv na svätô vojnu v Afganistane. Pretože Amerika bola zdrojom tejto korupcie.

Bearden, pracovník CIA: „Dostal som sa v Afganistane do skutočných problémov jedine vtedy keď som narazil na týchto ľudí.“

Gorbačov: „Bez spolupráce Ruska a USA vznikne v Afganistane extrémny režim“

Potom, v roku 1987, rozhodol nový prezident ZSSR Michail Gorbačov, že stiahne ruské vojská z Afganistanu. Gorbačov presvedčený, že celý sovietsky systém čelí rozkladu, sa rozhodol pre radikálne reformy. V rámci toho rozhodol aj o zrušení kampane v Afganistane.

Gorbačov: „Stav Sovietskeho zväzu a jeho spoločnosti je možné popísať veľmy jednoducho vetou, ktorú hovoria ľudia po celej krajine: „My takto proste nemôžeme ďalej žiť.“ Museli sme ukončiť túto vojnu, ale takým spôsobom, aby ruskí občania pochopili, prečo zomreli ruskí jovaci. Nemohli sme z tadiaľ len tak odísť s hambou, nie. Bolo nutné nájsť spôsob.

Gorbačov požiadal USA aby mu pomohli vyjednať mier, ktorý by vytvoril v Afganistane stabilnú vládu. Avšak dogmatici vo Washingtone to otvorene odmietli. Vyhlásili, že budú pomáhať mudžahedínom, pokiaľ nedôjde k odchodu posledného Rusa z krajiny, bez akéhokoľvek vyjednávania. Ako pritom zdôraznili, o budúcnosti v Afganistane mali následne rozhodnúť samotní bojovníci za slobodu.

Vladimir Pozner, hovorca ZSSR v britskej televízii: „Myslím, že sme v podstate požiadali Spojené štáty: Pomôžte nám z Afganistanu odísť, pokiaľ vás skutočne zaujíma ukončenie prelievania krvy.“

Britský moderátor Peter Snow: „Avšak môžete odísť a zanechať za sebou vládu, ktorá bude priateľská voči ZSSR?“

Pozner: „Som presvedčený, že môžeme z Afganistanu odísť, pokiaľ nebudú dostávať ďalšiu pomoc tí, ktorým Vy hovoríte „bojovníci za slobodu“ a my ich nazývame „kontrarevolucionári“. Som presvedčený, že to je možné, pokiaľ sledujú USA rovnaký cieľ.“

Richard Perle, americký neokonzervatívec: „Nie, nie je to príliš zložité. Prišli do Afganistanu za niekoľko dní počas Vianov 1979, mäžu do Vianoc odísť, pokiaľ budú chcieť, a potom nech sa Afgánci rozhodnú o svojej vlastnej budúcnosti. V prípade, že odídete, problém podpory mudžahedínov sa vyrieši sám.“

Gorbačov bol šokovaný neústupnosťou americkej vlády. Poslal do Ameriky, prostredníctvom KGB,  tajný odkaz, ktorým ich varoval, že ak umožnia mudžahedínom ovládnuť Afganistan, nevznikne z toho demokracia, ale, predpovedal triumf nejextrémnejšej formy islamizmu. Avšak Gorbačovo varovanie bolo ignorované, ostalo bez reakcie.

Mýtus triumfálneho víťazstva

Keď sovietske vojská opustili Afganistan, Američania aj islamisti začali nadobúdať presvedčenie, nielen že zvíťazili vo vojne o Afganistan, ale že spôsobili začiatok pádu celej Ríše zla.

Bearden, pracovník CIA: „Dospel som k záveru, že sme zvíťazili. A potom počas nadchádzajúcich mesiacov sa začali zhromažďovať východní Nemci a v novembri 1989 padol Berlínsky múr a tým to skončilo, Sovietskemu zväzu začali tikať hodiny a tak to bol koniec. Sovietsky zväz bol rozpadnutý a rozbitý. Koniec.“

Pre neokonzervatívcov bol rozklad Sovietskeho zväzu triumfom. A z tohoto triumfu vznikol ústredný mýtus, ktorý je inšpiruje dodnes. Že prostredníctvom agresívneho užívania americkej moci mäžu meniť svet a šíriť demokraciu.

Avšak v skutočnosti bolo ich víťazstvo ilúziou. Porazili iluzórneho nepriateľa. Prehnanou a skreslenou fantáziou, ktorú si vytvorili vo vlastnej predstavivosti.

Melvin Goodman, odborník CIA na ZSSR: „Azda najväčším mýtom amerického politického názoru súčasnosti je presvedčenie, že to, čo urobila americká vláda, spôsobilo rozklad Sovietskeho zväzu. Avšak pracovníci Reaganovej vlády tvrdia, že Afganistan viedol k pádu samotného Sovietskeho zväzu, k pádu berlínskemu múzu v roku 1989 a k rozkladu východoeurópskeho impéria. My v CIA sme poukazovali na to, že to je absolútna fantázia. Avšak USA uverili svojim vlastným mýtom a vlastným fantastickým víziám. Stali sa obeľou vlastných klamstiev.“

V prípade islamistov taktiež vznikol z boja v Afganistane jeden veľký mýtus. Že to boli práve oni, ktorí porazili ZSSR. Islamisti začali byť presvedčení, že toto veľké víťazstvo vyvolá revolúciu, ktorá prebehne celým arabským svetom a zvrhne arabské režimy. Ale rovnako ako v prípade neokonzervatívcov, tento sen bol založený na ilúzii.

Gilles Kepel: „Islamisti boli presvedčení, že boli kľúčovým nástrojom v boji proti sovietskej armáde v Afganistane. Nechceli si pripomínať, že bez amerického vojenského výcviku a americkej vojenskej pomoci nemohli dokázať nič, že Sovietov vyhnali Afgánci, nie arabskí džihadisti, ktorí v skutočnosti vôbec nebojovali. Boli vycvičení, ale nebojovali. Mýtus však tvrdil, že zvíťazili v tejto vojne práve džihádski islamisti, že to bol triumf džihádu. Tento mýtus sa stal nesmierne vplyvným a mobilizoval islamcov po celom svete.“

Konflikt medzi umiernenými a extrémistickými islamistami

Ale medzi islamskými bojovníkmi, etablovanými v Pešavare, bol hlboký konflikt. Medzi umiernenými islamistami, ktorých viedol Abdullah Azam, ktorí boli presvedčení, že je možné takejto revolúcie dosiahnuť politicky, a extrémisti ako Ayman Zawahiri, ktorí považovali násilnú revolúciu za jediný spôsob ako zvťaziť. A Zawahiri začal rozširovať svoj vplyv na celé hnutie a oslabovať vplyv Abdullaha Azama. Na svoju stranu pretiahol od Azama aj Usámu bin Ladina. Prisľúbil Usámovi, že sa bude môcť stať emirom, šéfom Zawahiriho malej extrémistickej organizácie Islámsky džihád.

Abdullah Anas: „Ayman Zawahiri a ďalšia skupina Egypťanov sa v Pešaváre odmietli modliť za Abdullahom Azamom. Šírili v Pešaváre proti Azamovi nepodložené správy. Preto sme sa na Usámu nahnevali, prečo sa k týmto ľuďom pridal. Oni ho prijali ako šéfa a on ich prijal ako organizáciu. Nakoniec, neviem, kto zneužíval koho. Myslím, že oni zneužívali jeho, pretože on mal peniaze.“

Na konci orka 1989, bol v Pešaváre Abdullah Azam zabitý pri výbuchu obrovskej bomby umiestnenej v aute. Stále nie je známe, kto atentát vykonal. Ale navzdory jeho smrti to vyzeralo, že zvíťazí Azamova vízia politickej revolúcie.

Umiernená islamská revolúcia porazená

Začiatkom deväťdesiatych rokov začínali získavať v arabskom svete obrovskú ľudovú podporu islamskej politickej strany. V Alžírsku získala Islamská fronta spásy drtivé víťazstvo v miestnych voľbách a bolo preto zjavné, že určite vyhraje nadchádzajúce všeobecné voľby. Zároveň začalo v Egypte získavať masovú podporu Muslimské bratstvo a stále väčší počet kresiel v parlamente. Obe strany sa približovali k moci prostredníctvom idealistickej vízie. Chceli používať islam politickým spôsobom a jeho prostredníctvom vytvoriť pokojnými prostriedkami nový druh vzornej spoločnosti.

Vlády v Egypte i v Alžírsku čelili obrovskej dileme. V ohnisku islamskej vízie bola predstava, že sa Korán musí stať politickým rámcom pre spoločnosť. Na základe Koránu musí vzniknäť absolútna sústava zákonov, o ktorých sa nebude smieť diskutovať a tie budú musieť dodržiať všetci politici. Z toho vyplývalo, že politické strany by sa stali irelevantnými, pretože by bolo nemožné nesúhlasiť. Ľudia sa chystali dať moc stranám, ktoré plánovali využiť svojej moci k likvidácii demokracie.

Tvárou v tvár tejto dileme sa alžírska armáda rozhodla zasiahnuť. V júny 1992 previedla puč. Okamžite zrušila voľby. Masové protesty islamistov boli potlačené násilím a ich vedúci predstavitelia boli zatknutí. Rovnako aj vláda v Egypte násilne zasiahla, pozatíkala stovky členov Moslimského bratstva a zakázala tejto organizácii akúkoľvek politickú činnosť.

„Došlo k zatýkaniu moslimských bratrov. Niektorí boli umučení. Slobodné voľby boli zakázané. A týmto spôsobom sa otvorili dvere pekla. Bola to totiž príležitosť pre násilné organizácie, ktoré boli skryté v podzemí, otvorili sa dvere násiliu.“

Islamskí extrémisti zahájili vraždenie

Pre Aymana Zawahiriho to bolo dramatické potvrdenie jeho presvedčenia, že západný systém demokracie je zkorumpovaný podvod. Organizácia radikálnych islamistov, ktorí rozvinuli jeho teórie v ešte extrémnejšej forme, začali organizovať násilné revolúcie v Alžírsku a v Egypte. Mal to byť začiatok svätej vojny, ktorý mal oslobodiť moslimský svet od korupcie.

„Od dnes začali extrémisti viesť svoju vlastnú svätú vojnu. Odmietli akékoľvek kompromisy s umiernenými organizáciami. Mali predstavu, že ozbrojený predvoj bude schopný uchvátiť moc. Boli presvedčení, že sa im podarí napodobiť afganské „víťazstvo“, že sa im podarí vytvoriť islamský štát v Alžírsku, v Egypte a v ďalších krajinách. Mysleli si, že ich hromadne podporí moslimské obyvateľstvo. Že si ľudia uvedomia, že džihádisti majú schopnosť vykonať revolúciu.“

Neokonzervatívci: Zmeníme svet, už sme zlikvidovali Sovietsky zväz

V rovnakom čase vo Washingtone druhá skupina, ktorá bola presvedčená, že porazila Sovietsky zväz, neokonzervatívci, boli taktiež rozhodnuti ďalej presadzovať svoju revolučnú agendu. Boli presvedčení, že Sovietsky zväz je len jeden z mnohých režimov zla na svete, ktorým vládnu tyrani a ohrozujú Ameriku. Boli to režimy, ktoré Amerika podľa ich názoru musí poraziť, oslobodiť svet a rozšíriť demokraciu.

Michael Ledeen: „Viete, chceme poraziť tyranov. Chceme slobodné krajiny. Myslíme si, že bude na tom Amerika lepšie, ak budeme mať žiť v svete, kde existujú prevažne slobodné krajiny, v ktorých je moc závislá na ich občanoch. Myslíme si, že keby bol taký celý svet, boli by sme ďaleko bezpečnejší. Typicky na nás útočia tyrani. Myslím, že je úosudom Ameriky, pretože na Ameriku budú vždy útočiť tyrani. A tak si myslím, že našou jedinou voľbou je, či vyhráme alebo prehráme. Budeme musieť bojovať, to je jasné. Pretože na nás zaútočia.“

Neokonzervatívci sa rozhodli, že jedným z najhorších tyranov je Saddam Husajn. V osemdesiatych rokoch bol Saddam Husajn tesným spojencom USA, ale v roku 1990 napadol Kuvajt. Neokonzervatívci ho preto začali považovať za kľúč, ktorého prostredníctvom budú môcť realizovať ďalšiu etapu ich premeny sveta. Prezident Bush senior zostavil Američanmi vedenú koalíciu k oslobodeniu Kuvajtu. Avšak neokonzervatívci ako Paul Wolfowitz, ktorý bol námestníkom ministra obrany, chcel, aby Američania postúpili až do Bagdadu a dosiahli zmenu celého Blízkeho východu. To malo naplniť jedinečnú úlohu USA, ktorou je porážka zla na svete.

Obnovenie čiernobieleho videnia dobra a zla

Profesor Steven Holmes, odborník na politickú filozofiu: „Už v roku 1991 vidíte nádejanie sa Wolfowitza a iných, že boj proti Saddamovi Husajnovi a ďalším malým tyranom by mohol nahradiť predchádzajúcu vojnu proti ZSSR a že by sa dal interpretovať ako boj dobra so zlom. Ide o pokus udržať nažive predstavu, že sa Amerika podieľa na vojne čistého dobra proti čistému zlu. Je to snaha udržať túto čiernobielu víziu i vo svete po páde Sovietskeho zväzu

Prezident Reagan už nebol pri moci, neokonzervatívci mali vedúceho predstaviteľa, ktorý nezdieľal ich víziu.

Prezident Bush senior: „Kuvajt je oslobodený. Iracká armáda je porazená. Naše vojenské ciele boli splnené. Všetky americké a koaličné jednotky prerušú bojové operácie.“

Akonáhle bol Kuvajt oslobodený, Bush nariadil, aby bola vojna ukončená. Bol presvedčený, že Amerika má vo svete vytvárať stabilitu, nie, že sa má snažiť ho meniť. Rovnako ako Henry Kissinger, ktorý bol nepriateľom neokonzervatívcov v sedemdesiatych rokoch, považoval Bush otázku dobra a zla za irelevantné. Dôležitejším cieľom bolo vytvoriť na Blízkom východe stabilnú rovnováhu moci.

Brent Scowcroft, poradca národnej bezpečnosti pre Busha seniora v roku 1993: „Saddam Husajn nepredstavuje hrozbu pre svojich susedov. Je nepríjemný, ale nepredstavuje hrozbu. Toto sme dosiahli. Nikdy nebolo našim cieľom zvrhnúť Saddama Husajna. Keby sme sa o to pokúsili, pravdepodobne by sme touto dobou stále ešte museli okupovať Bagdad. Tým by sa veľký úspech premenil vo veľmy špinavú, pravdepodobne porážku.“

Neokonzervatívci ako Paul Wolfowitz zúrili. Nielen preto, že Saddam Husajn zostal pri moci, ale preto, že to považovali za jasný dôkaz toho, že v Amerike dominujú skorumpované liberálne hodnoty. Morálny relativizmus, ktorý bol ochotný robiť kompromisy so silami zla na svete.

Hnev proti slabosti amerického liberalizmu

Profesor Steven Holmes: „Wolfowitzov hnev je svojou podstatou hnev proti slabosti amerického liberalizmu. Proti kompromisnej podstate ľudí, ako je George Bush senior. Proti jeho ochote robiť ústupky, vyjednávať. Neviesť vojnu až do trpkého konca. A jeho hnev je motivovaný, a to je zajímavé, menej nenávisťou voči Saddamu Husajnovi než nenávisťou voči americkým liberálom, ktorí sú zdrojom slabosti, prehnilosti a relativizmu. Ochromujú americkú spoločnosť už celá desaťročia.“

Tvárou v tvár takejto porážke sa neokonzervatívne hnutie obrátilo dovnútra v snahe poraziť sily liberalizmu, ktoré ho ochromovali. Preto sa znovu obrátilo k teóriám Leo Straussa.

Strauss bol presvedčený, že dobrý politik by sa mal vrátiť a presadzovať absolútne morálne hodnoty, ktoré dokážu zjednotiť spoločnosť. To dokáže prekonať morálny relativizmus, ktorý vyvoláva liberalizmus. Jedným z najvplyvnejších straussovcov bol nový asistent viceprezidenta William Kristol: „Liberalizmus podľa Straussa vytváral slušný spôsob života, ktorý stálo za to hájiť, ale viedol do slepej uličky. Neboli žiadne istoty, nič nebolo pravdou, neexistovali žiadne inštrukcie ako žiť, všetko bolo relatívne. Strauss argumentoval, že by sme nemali pasívne prijímať, že politika môže utvárať spôsob, ako ľudia žijú, poučiť nás, ako viesť slušný a vznešený ľudský život. Mali by sme sa zamyslieť nad tým, ktorý kultúrny politický a spoločenský poriadok plodí lepšie ľudské bytosti.“

Politické využívanie náboženstva v USA

Neokonzervatívci sa rozhodli zreformovať Ameriku. Jadrom ich projektu bolo politické využívanie náboženstva. Spolu so svojimi dlhodobými spojencami, náboženskou pravicou, zahájili kampaň, ktorej cieľom bolo navrátiť morálne a náboženské otázky späť do ohniska konzervatívnej politiky. Začalo sa tomu hovoriť „kultúrne vojny“.

Pre náboženskú pravicu bola táto kampaň autentickým pokusom obnoviť náboženský základ americkej spoločnosti. Ale pre neokonzervatívcov bolo náboženstvo mýtom. Ako mýtus Ameriky ako jedinečného národa, ktorý šírili za studenej vojny.

Strauss učil, že tieto mýty sú nevyhnutné, na to aby obyčajní ľudia našli zmysel života a aby tak existovala stabilná spoločnosť.

Michael Lind: „Pre neokonzervatívcov je náboženstvo nástrojom pre šírenie morálky. Náboženstvo sa stává tým, čomu Platón hovoril „vznešená lož“. Je to mýtus, ktorý je šírený medzi väčšinu občanov spoločnosti politickou elitou, aby zaistila spoločenský poriadok.

Z tejto kampane začala v Republikánskej strane prevládať nová a mocná morálna agenda. Dosiahla dramatického vrcholu na Republikánskom zjazde v roku 1992, kedy ovládla náboženská pravica stranícky aparát pre vytváranie politiky. George Bush začal kandidovať na prezidenta s politikou, ktorá mala zakázať potraty, práva homosexuálov a multikulturalizmus. Hovorca, ktorí sa pokúšali presadzovať tradičné konzervatívne hodnoty, ako individuálne slobody, boli vypískaní.

Pre neokonzervatívcov bolo cieľom tejto novej morálky zjednotiť národ. Avšak ono to malo presne opačný efekt.

Väčšinoví republikánski voliči sa zľakli tohoto drsného moralizovania, ktoré sa zmocnilo ich strany. Prešli k Billovi Clintonovi, k politikovi, ktorý sa zaoberal ich skutočnými problémami, ako boli dane a stav hospodárstva.

Koncom roka 1992 v prezidentských voľbách zvíťazil dramaticky Bill Clinton. Avšak neokonzervatívci boli rozhodnutí znovu získať moc. Aby toho dosiahli, rozhodli sa urobiť Billovi Clintonovi to, čo urobili ZSSR. Premenili prezidenta USA v iluzórneho nepriateľa, v obraz zla, ktorý mal ľudí primäť, aby si uvedomili, ako liberáli ochromili Ameriku a priviedli ju k degenerácii.

Islamský teror

Začiatkom deväťesiatych rokov došlo v Alžírsku, v Egyptue a v ďalších arabských krajinách k vlne islamského teroru. Džihádisti, ktorí sa vrátili z Afganistanu, sa snažili zvrhnúť svoje domovské režimy. Jadrom ich stratégie boli predstavy, ktoré sa naučili od Ayman Zawahiriho a ďalší vodcov. Osoby, ktoré sú aktívne v politike, je legitímne zavraždiť, pretože sa nechali zdegenerovať a už nie sú moslimami.

Toto násilie, ako boli presvedčení, šokovou formou otvorí ľuďom oči a oni povstanú a skorumpované režimy zvrhnú.

Ayman Zawahiri a Usama bin Ladin si v tej dobe vytvorili svoju základňu v Sudáne. Odtiaľ pôsobila skupina Islamský džihád na politiku v Egypte. Vodcovia skupiny ako vedúci ideológie revolúcie cestovali taktiež po celom arabskom svete a radili iným organizáciám ohľadne ich stratégie postupu.

Revolucionári však rýchlo zistili, že masy nepovstávajú a nenasledujú ich príklad. Režimy zostali pri moci a radikálni islamisti boli zatýkaní.

V reakcii na túto situáciu rozšírili islamisti svoj teror, ich logika bola brutálna. Usmrtení mali byť nie len politici, ale aj obyčajní ľudia, ktorí tieto režimy podporujú. Vzhľadom k tomu, že nechcú povstať, boli aj oni označení za zdegenerovaných. Takže sa vlastne sami odsúdili na smrť.

V Alžírsku sa logika totálne vymkla akejkoľvek kontrole. Islamistickí revolucionári tam usmrtili tisíce civilistov, pretože boli presvedčení, že sú zdegenerovaní.

V rámci svojho pôsobenia revolučné organizácvie infiltrovali vládnuce kruhy generálov v Alžírsku. Organizácie nariadili svojim agentom aby presvedčili islamistov, aby vraždili ešte viac. Cceli, aby v krajine vznikla taká hrôza, že by tieto organizácie prišli o akúkoľvek verejnú podporu a generáli posilnili vďaka nastolenému strachu a odporu verejnosti svoju moc.

Okolo roka 1997 islamská revolúcia už zlyhávala na celej čiare. Tisíce ľudí demonštrovalo proti islamským organizáciám, pretože boli zdesení ich násilnosťami. Potom, v júny toho sitého roka, zaútočila skupina egyptských islamistov pri vykopávkach v Luxore na turistov, z ktorých počas trojhodinového násilia 38 zabili. Masaker šokoval egyptskú verejnosť a vedúci islamských organizácií boli prinútení vyhlásiť prímerie. V Alžírsku pokračovalo v činnosti niekoľko organizácií. Postupne však začali bojovať medzi sebou a začali sa – podľa logiky svojej ideológie – navzájom vraždiť.

„Organizácia, ktorá verí, že je stopercentne dokonale moslimská, nebude vidieť vo svetle svojej dokonalosti nikoho iného. Takže ten kto s jej členmi nesúhlasí, sa stáva nepriateľom, prestáva byť moslimom, a pokiaľ dôjde k nezhodám aj medzi nimi, začnú sa navzájom zabíjať.“

Hlavná islamská organizácia v Alžírsku GIA, mala nakoniec za šéfa istého pána Zuabriho, chovateľa kurčiat, ktorý zabíjal každého, kto s ním nesúhlasil. Vydal konečné komuniké, podľa ktorého by mala byť usmrtená celá alžírska spoločnosť s výnimkou jeho miniatúrnej skupinky islamistov. Oni totiž boli podľa jeho názoru jedinými, ktorí chápali Pravdu.

Clinton ako obraz zla

V polovici 90-tych rokov sa americkí neokonzervatívci snažili vytvoriť z prezidenta Billa Clintona obraz zla. Mediálne prostriedky boli plné neuveriteľných tvrdení. Medzi nimi boli obvinenia zo sexuálneho obťažovania, obvinenia, že Clinton a jeho žena vo Whitewater zorganizovali skorumpovaný nákup nehnuteľností, obvinení, že zavraždili svojeho blízkeho priateľa Vince Fostera, a obvinení, že Clinton pašoval drogy z malého letiska v Arkansase. Všetky tieto obvinenia boli nepravdivé. Všetky šírila nová skupina neokonzervatívcov, ktorí boli rozhodnutí Clintona zničiť.

Ohniskom kampane bol malý pravicový časopis The American Spectator. Ten založil takzvaný „projekt Arkansas“, ktorého cieľom bolo vyšetrovať Clintonov minulý život. Novinárom v centre tohoto projektu bol David Brock.

Od tej doby sa Brock obrátil proti neokonzervatívnemu hnutiu. V súčasnosti je presvedčený, že útoky proti Clintonovi zachádzali príliš ďaleko a skorumpovali konzervatívnu politiku.

„Bol škandál z Whitewater skutočný?“

David Brock: „Nie, absolútne sa nejednalo o žiadny trestný čin. Jednalo sa o nákup pozemku, na ktorom mali Clintonovci stratu. Médiá to presne otočili.“

„Zabili Clintonovci Vinca Fostera?“

„Nie.“

„Pašovali Clintonovci drogy?“

David Brock: „Absolutně ne.“

Vedeli tie osoby, ktoré šírili tieto obvinenia, že sa nejedná o pravdu?“

David Brock: „Bolo im to jedno.“

Prečo nie?

David Brock: „Pretože tie obvinenia mali ničivý dopad, tak prečo prestávať? Bol to politický terorizmus.“

Ale vy ste sa na tom podieľal.

David Brock: „Áno. Áno.“

Obvinenia začali intenzívne zaujímať USA a navzdory dementovaniu zo strany Clintona začal Republikánsky Kongres požadovať vyšetrovanie tejto „nemorálnosti v srdci vlády“.

Pod tlakom bol Clinton donútený súhlasiť s nezávislým vyšetrovaním Whitewater. To viedol vysoký sudca vo Washingtone, Kenneth Starr. Na verejnosti však už nebolo prezentované, že Starr bol členom pravicovej skupiny právnikov pod názvom The Federalist Society, ktorá mala finančné a ideologické väzby na neokonzervatívcov. A ako neokonzervatívci, tak aj týto právneci považovali Clintona za nebezpečného pre USA a boli preto rozhodnutí to dokázať americkému ľudu.

Navzdory svojmu úsiliu sa sudcovi Kenneth Starrovi nepodarilo v afére Whitewater nájsť žiadne inkriminujúce dôkazy proti Clintonovcom. Nenašiel ani žiadne dôkazy na podporu sexuálnych škandálov z Arkansasu. A tak nakoniec náhodou jeho výbor prišiel na Clintonov pomer s Monikou Lewinskou, ktorý Clinton poprel. A v tomto klamstve, domnievalo sa neokonzervatívne hnutie, našlo, čo hľadalo. Spôsob, ako primäť americký ľud, aby si uvedomil pravdu, ako liberáli vedú ich krajinu k degenerácii.

Bola zahájená kampaň, ktorej cieľom bolo odvolať prezidenta. Vo vzniknutej hystérii celé konzervatívne hnutie prezentovalo Clintona ako morálne zvrátené monštrum, ktoré musí byť odstránené z prezidentského úradu.

Neokonzervatívci tým však zase vytvorili fantáziu, iluzórneho nepriateľa, pretože prehnali a zkreslili skutočnosť.

Joe Conason: „Stali sa obeťou mýtického obrazu Clintonových, který si vytvorili. Obraz podvodníkov, nad ktorými zvíťazia oni, vznešení bojovníci. Za Clintonovej éry vládla vo vedení konzervatívneho hnutia korupcia. Existovala tam ochota urobiť čokoľvek, len aby sa dosiahol cieľ zvrhnúť Clintona. Ľudia, ktorí považovali Clintona za nemorálneho, sa sami chovali nemorálne. Chovali sa horšie než ľudia, na ktorých útočili.“

„Americký ľud je morálne skorumpovaný“

Všetky tieto morálne útoky a všetky tieto podvody svyšli navnivoč. Predčasné odvolanie Clintona sa nepodarilo, pretože z prieskumov verejnej mienky neustále vyplývalo, že Američanom na týchto morálnych otázkach nezáleží. Jeden čelný neokonzervatívec, William Bennett, napísal knihu The Death of Outrage, ktorou obvinil americkú verejnosť. Obvinil verejnosť, že uzavrela pakt s diablom. To, že americký ľud odmietol podporiť predčasné odvolanie Billa Clintona, bolo dôkazom, že je morálne skorumpovaný.

V roku 1997 sa bin Ladin a Ayman Zawahiri vrátili do Afganistanu, kde sa prvýkrát pred desiatimi rokmi stretli. Vtedy si mysleli, že islamizmus môže byť úspešný ako ľudové revolučné hnutie. V roku 1997 však stále tvárou v tvár porážke. Všetky pokusy zvrjnúť režimy v arabskom svete zlyhali. Ľudia sa obrátili, vzhľadom na ich strašné násilie, proti ich iniciatíve. Afganistan sa ukazoval ako ich posledné možné útočisko.

A vtedy zahájili novú stratégiu.

V máji 1998 pozvali bin Ladin a Zawahiri skupinu novinárov na tlačovú konferenciu, kde oznámili novú svätú vojnu.

Zawahiri bol presvedčený, že za zlyhanie nie sú zodpovedné ich teórie. Vinu niesli moslimské masy. Ich myseľ skorumpovali liberálne predstavy zo Západu. Nechcel sa ale vzdať, rozhodl sa, že riešením musí byť útok mierený priamo na zdroj tejto korupcie. Nový džihád bude zameraný priamo proti USA.

Bola to stratégia zúfalstva, ktorá sa zrodila zo zlyhávania malej organizácie, ktorej ideológia nevyšla. A frustrácia z tohoto zlyhania mala byť zameraná proti USA.

To, čo sa Zawahiri a bin Ladin chystali vykonať, však malo dramaticky ovplyvniť budúcnosť neokonzervatívneho hnutia. Do roku 1998 všetky pokusy neokonzervatívcov premeniť Ameriku vytvorením „morálnej revolúcie“ zlyhali. Americkí neokonzervatívci čelili nezáujmu zo strany amerických občanov a dostali sa preto na úplný okraj spoločnosti, v domácej ako aj zahraničnej politike.

Avšak s útokmi, zameranými proti Amerike, mali neokonzervatívci konečne šancú nájsť dlho hľadaného nepriateľa, „zosobnenie zla“, ktoré hľadali od rozkladu Sovietskeho zväzu. V svojej reakcii na tieto útoky premenili neokonzervatívci zlyhávajúce islamské hnutie v to, čo sa, ako sa zdá, stalo veľkou revolučnou silou, o ktorej Zawahiri vždy sníval. Ale v skutočnosti sa stále jedná najmä o fikciu, ktorá žije v predstavivosti ľudí. Je to stále len iluzórny, neexistujúci nepriateľ.

< Dozadu		Dopredu >