Po otvorených výzvach niektorých Slovenských politikov, najmä po návšteve prezidenta Buša na Slovensku, vznikla u mňa túžba osobne sa zoznámiť na tvári miesta zo súčasnou situáciou v Bielorusku.

Táto túžba bola vystupňovaná aj priamymi výzvami niektorých predstaviteľov tretieho sektora na Slovensku o tom, že po vzore Juhoslávie, Gruzínska a Ukrajiny, sa nielen pripravujú, ale chcú sa aj osobne podieľať na tzv. „farebnej revolúcii“ v Bielorusku.

Zaujímali ma najmä otázky:

• prečo do vnútorných záležitosti v Bielorusku chcú zasahovať ľudia z tretieho sektora na Slovensku;


• v záujme koho a čoho chcú tak postupovať;


• aké metódy svojho „revolučného“ pôsobenia chcú používať;


• odkiaľ berú na túto činnosť finančné prostriedky;


• čo chcú pre Bielorusko priniesť pozitívne keď sa im máli skutočnosť, že za posledných 10 rokov pod vedením Lukašenka Bielorusko vyšlo z takej istej hospodárskej krízy v akej sa Slovensko ešte stále nachádza, bola obnovená poľnohospodárska i priemyselná výroba, krajina sa stala jedným veľkým staveniskom, prebieha obrovská modernizácia priemyslu, zdravotníctva a školstva, zdravotníctvo a školstvo je stále bezplatné, neustále rastie životná úroveň občanov a popritom všetkom si Bielorusko obdivuhodne vytvára štátne finančné rezervy.

Môj záujem o situáciu v Bielorusku bol o to väčší, že som sa pred dvomi rokmi, ako pozorovateľ zúčastnil v Bielorusku referenda a už vtedy som videl diametrálny rozdiel medzi informáciami podávanými slovenskými masmédiami, a skutočnou realitou v Bielorusku.

Ak naše masmédiá, vtedy i teraz, tvrdili a tvrdia, že referendum, či voľby boli zmanipulované a nedemokratické, opak je pravdou.

Počas mojej pozorovateľskej misie v Brestskej, Gomeľskej a Minskej oblasti vo funkcii zahraničného pozorovateľa som navštívil desiatky volebných miestností.

Uskutočnil som stovky osobných rozhovorov s občanmi Bieloruska. Doslova som vsakoval volebnú atmosféru. Vymenil som si skúsenosti a názory na demokratickosť a regulárnosť volieb s desiatkami zahraničných pozorovateľov z rôznych krajín.

Na základe týchto skutočností musím konštatovať, že som sa nestretol zo žiadnymi prejavmi nátlaku zo strany vládnej moci na občanov Bieloruska. Nevidel som, a pri rozhovoroch s inými pozorovateľmi sa mi ani raz nestalo, aby som bol upozornený na porušenie zákonnosti a či dokonca ústavnosti volieb.

Obdobne na tlačových besedách, stretnutiach z novinármi, ani raz som nezaznamenal žiadne konkrétne pripomienky a či námietky k porušeniu platných právnych predpisov.

Vzhľadom k týmto dôvodom je pre mňa zarážajúca skutočnosť, že niektorí predstavitelia OBSE, bez uvedenia akýchkoľvek konkrétností vzniesli pripomienky k priebehu volieb. O tomto stanovisku sa v novinárskych kruhoch šíril vtip: „Voľby boli neregulárne a nedemokratické, lebo bolo zlé počasie“. Nuž čo, keď sa hľadá dôvod a iného niet, tak postačí aj takýto.

Čo sa týka mojich návštev volebných miestností a rozhovorov s občanmi, získal som úplne iné poznatky.

Samotný akt volieb mal vysoko slávnostnú atmosféru a jednoznačnú snahu občanov Bieloruska osobne, svojim vlastným pričinením sa podieľať na budúcnosti svojej krajiny. Občania prostredníctvom voľby prezidenta volili budúcnosť Bieloruska!

Myslím, že percentuálny rozdiel v získaných hlasoch jednotlivých kandidátov je jasným dôkazom čomu voliči dali prednosť.

Pri mojich osobných rozhovoroch dominovali odpovede typu: „volím budúcnosť Bieloruska, volím politickú stabilitu, ekonomický rozvoj a sociálne istoty“. Jedna stará pani mi povedala výstižnú vetu: „Zažila som vojnu a viem čo je to bieda, keď sa pozriete po okolitých krajinách, všade je chudoba. U nás za žije dobre. Máme rozumných ľudí.“

Taká je skutočná hodnotová orientácia občanov Bieloruska. Okrem iného pre mňa bola príjemným prekvapením skutočnosť, že k voľbám prichádzali neorganizovane no masovo mladí ľudia. I vďaka ich hlasom prezident Lukašenko získal 83% všetkých hlasov. Pri viac ako 92% účasti voličov na voľbách a takom obrovskom víťazstve prezidenta Lukašenka je priam smiešne hovoriť o možnej manipulácii a či zneužívaní právomocí zo strany vládnej moci.

Volebné výsledky sú jednoznačné a hovoria v prospech toho politického kurzu ktorý reprezentuje prezident Lukašenko.

Je to národná a štátna nezávislosť, slovanská vzájomnosť, ekonomický rozvoj krajiny, rovnocennosť a vzájomná tolerancia záujmov v zahraničnom obchode, bezplatné zdravotníctvo a školstvo, trvalý rast životnej úrovne občanov a sociálne istoty.

To všetko sú hodnoty ktoré občania Bieloruska stotožňujú s osobou prezidenta Lukašenka.

Majú pravdu, pod jeho vedením sa za desať rokov Bielorusko dostalo s morálnej, politickej a ekonomickej krízy, do ktorej túto prekrásnu krajinu dostal Šuškievič a jeho pro-západne orientovaní pochlebovači.

Jeho zásluhou si našlo cestu stability a trvalého hospodárskeho rozvoja. To sú dnešné reality Bieloruska či sa to strojcom „farebných“ revolúcií páči a či nie!

Moje skúsenosti z Bieloruska ma privádzajú k tomu, čo si mohli Slováci na vlastnej koži vyskúšať: západní politici hovoria o tom, že Bielorusko potrebuje slobodu a demokraciu. V skutočnosti však chcú, aby Bielorusko rozpredalo svoje strategické podniky, aby rozdrobilo svoju ekonomiku, oslabilo ju natoľko, aby ju mohli západné spoločnosti pohltiť a zarábať na obyvateľstve tak, ako sa to deje na Slovensku. Kým štát vlastnil Slovnaft, SPP, VSŽ, neustále nám zdôrazňovali potrebu „liberalizovať“ našu ekonomiku, pretože to je údajne cesta k prosperite. Predaj podnikov však viedol k zvýšeniu cien, nedostatku zdrojov v štátnom rozpočte a nekonečným výhovorkám vlády „nemáme dostatok zdrojov na zdravotníctvo, školstvo..“.

Žiadna vláda, ktorá dnes myslí na občanov, nemôže a nie je na západe považovaná za demokratickú.

USA aj EÚ sa predbiehajú v kritike Bieloruska. Obhajujú záujmy niekoľkých stoviek ľudí na Októbrovom námestí. Tí istí politici súčasne dokážu odignorovať požiadavky stoviek tisíc štrajkujúcich pracujúcich v krajinách západnej Európy (štrajk proti vláde vo Francúzsku, demonštrácie v USA proti mučeniu väzňov v Iraku a na Guantanáme...).