Ešte 6. marca na zasadnutí ministrov zahraničných vecí krajín – členov aliancie v Bruseli, zvolanému s cieľom prípravy rokovania NATO v Bukurešti (2 – 4. apríla), sa dlho hovorilo o tom, že prijatie dvoch nových členov komplikuje vzťahy s Ruskou federáciou. Minimálne sedem predstaviteľov „starej Európy“ dali na vedomie, že nechcú vidieť Gruzínsko a Ukrajinu v NATO. Medzi nimi – aj päť Európskych ťahačov“. Proti prijatiu Gruzínska a Ukrajiny do NATO namietajú, v súčasnosti, Francúzko, ktoré poukazuje, že v súvislosti s existujúcimi pravidlami bloku, vstupujúce krajiny si musia najskôr poriešiť teritoriálne spory a zabezpečiť stabilizáciu krajiny v politickej oblasti, v ekonomickom rozvoji, k čomu má Gruzínsko a Ukrajina ďaleko. Prezident Francúzka Nikolaj Sarkozy, posudzujúc podľa všetkého, nie je pripravený „objímať“ Gruzínsko v pevných vojenských objatiach, hoci osobné vzťahy zo Saakašvilim, ako hovoria informovaní, u neho sú veľmi dobré.
Nemecko takisto vo vzťahu k prijatiu dvoch nových členov do NATO, bývalých Sovietskych republík, je dostatočne skeptické.
Kancelérka Angela Merkel, nedávno vyjadrila znepokojenie a v súvislosti s rozšírením NATO, nedávno povedala, že do aliancie by nemali vstupovať krajiny, „zatiahnuté do regionálnych konfliktov“. Pochopiteľne, že na mysli mala Gruzínsko.
S konečnou platnosťou sa ešte s určitosťou k otázkam prijatia do NATO nevyjadrili „Grécko, Taliansko, Nórsko a Španielsko. Sú protivníci rozširovania NATO o Gruzínsko aj medzi malými krajinami Európskych krajín. Tak napríklad, minister zahraničných vecí Luksemburka v rozhovore o ponáhľaní sa Ukrajina a Gruzínska do NATO, povedal: „My sme povinní prijímať na vedomie záujmy aj druhých, nielen členov NATO“. Ďalej ešte doplnil, že po zvolení nového Ruského prezidenta, Európa je povinná postaviť svoje vzťahy s Ruskom na „nových základoch“.
Koniec koncov, nedávno, nachádzajúc sa na návšteve Moskvy predstaviteľ NATO pre Južný Kaukaz a Strednú Áziu Robert Simomons bol donútený vyhlásiť, že vzhľadom k nejednotnosti názorov vo vnútri aliancie ,,na summite v Bukurešti Ukrajina a Gruzínsko nebudú do NATO prijaté.
No a čo na to všetko USA? Nie, v žiadnom prípade, od svojho strategického plánu obkrúžiť Rusko krajinami NATO a vojenských základní a otvorenými rusofóbnynmi režimami Washington nechce popusti. No „títo protivní Európania“, u ktorých (aj pomyslieť si je ťažko!) sa zachovali pozostatky poznania z minulosti, sa snažia doviesť dielo do konca. A tak Washington musí robiť rozhodnutie či sa má k nim pripojiť.
No, akokoľvek je to nepríjemné pre Washington, u Európy musia vidieť príznaky a rastúcu neochotu podriaďovať sa diktátu Bieleho dumu, ktoré sú čím ďalej tým viac viditeľnejšie. V podstate veci, Európania nechápu, prečo by sa oni mali zaoberať problémami gruzínskych „hemeroidov“ (Abcházko a Osecko). Meniaci sa politici, stojaci teraz u „kormidla“ v rozhodujúcich Európskych krajinách (s výnimkou Londýna), veľmi dobre chápu, že prijatie Gruzínska a Ukrajiny do NATO, porodí také klbko problémov a to predovšetkým vo vzťahoch k Rusku, že sa do toho takmer nikomu nechce.
Tým skôr, že prednesené vyhlásenia súčasného prezidenta (pravdepodobne budúceho predsedu vlády) Ruska, boji presné, výstižné aj ostré a nenechávajú nikoho na pochybách v tom, že Rusko dnes má dostatok politickej vôli prijať zodpovedajúce kroky.
Tu sú ešte aj poslanci parlamentu Ruska, ktorí predložili prezidentovi RF a vláde RF návrh, posúdiť otázky súvisiace s priznaním nezávislosti Abcházie a Južného Osetska.
Pádnym argumentom, v rámci ktorého riešili problémy poslanci a uznali bol „neschopnosť Gruzínska uregulovať konflikt samostatne“.
Situáciu komplikuje, podľa ich názoru, snaha Gruzínska vstúpiť do NATO. „Rusko ovláda a má dostatočnú vôľu zabezpečiť práva a ochranu svojich občanov krí sú väčšinovým obyvateľstvom v Abcházku a Južnom Osecku a otvorene vystupujúcich proti vstupu Gruzínska do NATO. Nastúpený kurz Gruzínska na integráciu do NATO bránia Gruzínsku možnosti konsolidovať územie krajiny a uspokojiť na nej žijúcich občanov“.
Nie je tajomstvom, že situácia v Abcházku a Južnom Osetsku, sa reálne môže zmeniť po tom, ako ja jednostranne Srbsko, provincia Kosovo vyhlásila za samostatné a ako kolo v rozpore s medzinárodným právom uznané USA a ďalšími krajinami.
Samotný Buš, prijímajúc „gruzínskeho priateľa“, sa oduševnene delil zo svojimi myšlienkami o budúcnosti: „Počítam, že NATO získa s členstvom Gruzínska a počítam, že Gruzínsko vyhrá s tým že bude členom NATO“. Na to „gruzínsky priateľ“ odpovedal „americkému priateľovi“, ďakujem za „jednoznačnú podporu“ a dlho rozprával o tom, ako Gruzínsko sedem míľovými čižmami kráča k víťazstvu demokracie a úspešne preberá od USA „samé hodnotnú ideológiu“...
Medzi tým, podľa nzoru viacerých serióznych analytikov z Európskej únie aj z USA, washingtonská rétorika Buša tento raz bola pohotovostná a limonádová a to v celom rozsahu aj ostane. Principiálny vplyv na riešenie v Bukurešti nebude mať.
Všetkých disidentov neutralizovať je pre Američanov veľmi ťažko, hlasovanie z princípu musí byť jednohlasné.
Pochopiac túto situáciu, Biely dom prijal doplňujúce riešenie pre to, aby na sumite v Bukurešti hlas zástancov prijatia Gruzínska a Ukrajiny do NATO bolo počuť veľmi silne.
Minulý štvrtok bol zorganizovaný dopis desiatich nových členov bloku (samozrejme celé Pribalticko, Slovensko, Čechy, Poľsko a druhé verné satelity Washingtonu) ku generálnemu tajomníkovi NATO za pripojenie „nových túžiacich“ k aliancii. V dopise sa používajú už známe argumenty, pochádzajúce najmä z Bieleho domu, vrátane toho, že taký krok by upevnil stabilitu a bezpečnosť v Európe.
Splnomocnený predstaviteľ Ruska pri NATO Dmitrij Rozogin prekomentoval situáciu „autorov dopisu“:
- Obrátiac sa dopisom ku generálnemu tajomníkovi NATO predstavitelia krajín – „novoprijatých“ hovoria o začiatku záverečnej fázy poskytnutia masívneho tlaku na tie krajiny „starej“ Európy, ktoré nepovažujú zložitú vnútropolitickú situáciu na Ukrajine a v Gruzínsku za prekážku, a počíta že serióznou pomocou týmto krajinám pre pripojenie Kyjeva a Tbilisi za členov NATO.
I keď oficiálny vizit Saakašviliho vo Washingtone bol venovaný bezpochyby tomu, aby si ubezpečil o podpore USA pri vstupe do NATO, skrytý cieľ cesty za oceán bol nie menej a možno ešte aj väčší. Bolo potrebné udržať si podporu Washingtonu v boji proti vnútornej opozícii. Dokázať, že len on, Michael Saakašvili, - je ten najlepší a ten najschopnejší žiak Washingtonu v oblasti demokracie a geopolitiky.
No v zavŕšení všetkých nepríjemností, opozícia celkom dobre chápala, aké slová má hovoriť v tom čase, keď prezident „šúcha“ nohy po parketách Bieleho domu.
A hovorili tak, aby mali istotu, že ich slová budú vypočuté americkou administratívou.
Tak jeden z lídrov zjednotenej opozície, poslanec parlamentu Kacha Kukava rozhodne vyrozprával novinárom pozíciu svojich kolegov – protivníkov terajšieho režimu: „Pre nás hlavným problém je v tom, že je u nás nelegitímny prezident! A nie to, či nás prijmú do NATO alebo nie. Dovtedy, pokiaľ u nás nebude prezident zvolený národom, nemôžeme byť serióznym partnerom pre Západ“. To už bolo seriózne politické prehlásenie, upozorňujúce Západ, že je lepšie nič nemať spoločné zo Saakašvilim. Počet jeho odporcov v krajine je veľký a stále rastie.
Všetko toto je neprijateľné aj pre Saakašviliho a pre jeho priateľov za oceánom. Nakoniec, je možné vysvetliť situáciu Bušovi, že hladujúci pred parlamentom hladujú kvôli štátnemu „korytu“ a vôbec sa neradujú z demokracie, slobody a rozmiestňovania vojenských základní namierených na Rusko. No horšie je to už z nejakou škandálnou policajnou aférou.
Polovica Gruzíncov sa podarilo presvedčiť, že účasť v aliancii pre Gruzínsko znamenať svetlú budúcnosť, keď pod NATovským dáždnikom budú chránení pred hrozbami. Rozkrútiac „mešcom“ anti Ruskej propagandy na plné obrátky , to je to jediné čo sa podarilo a jeho stúpencom v „slobodnom Gruzínsku“. Nakoľko to zodpovedá základným záujmom Gruzínska , ukáže čas.
| < Dozadu | Dopredu > |
|---|
