Doteraz sa nikomu nepodarilo dať jasnú odpoveď na otázku, ako a prečo naša krajina, prakticky zaraďovaná medzi svetové mocnosti sa tak nečakane a tak rýchlo rozpadla. Národ – hrdina sa z večera do rána bezpochyby zmenil v neskúsených jednotlivcov, ochotných prijímať a uveriť nesplniteľným sľubom, ochotných uveriť že fľaška piva je dôležitejšia ako udržanie a rozvoj priemyslu a poľnohospodárstva.
Každý pozorovateľ tohto obdobia rozpracúva „svoje pozorovania“. No poznanie celej problematiky udalosti nedávnej minulosti do dnešných dní zatiaľ neexistuje. Jedna skupina pozorovateľov tvrdí, že za všetko môže „dohodu židov“, druhý hovorí o „spravodajských hrách západu“, tretí ukazuje na to, že Rusko stratilo veľkú časť prvenstiev vo vede a technike, štvrtý hovorí o zrade elity, piaty váľa všetku vinu na „bezbožných boľševikov“ a tak ďalej. Pritom každá verzia má svoju logiku, má svoje opodstatnenie, v každej sa nachádza zdravé zrno, no je chápaná izolovane, bez vzájomných súvislostí. Preto ani jedna s nich izolovane nemôže adekvátne zodpovedať realite života. Pritom zveličovanie jednej a či druhej príčiny môže viesť k fanatizmu. Keď sa ukazujú očividné chyby a nedostatky v jednotlivých teóriách zaoberajúcich sa rozpadom ZSSR, ich autori sa predbiehajú v dokazovaní pravdivosti svojich vývodov a odmietajú iné dôvody a prístupy posúdenia vecí.
Povedané inými slovami. Rôzne sociálne skupiny našli pre seba rôzne, pre nich vážne a dôležité vysvetlenia a odmietajú viesť dialóg s ľuďmi iného názoru. V podstate, nehľadiac na to, že za dlhé roky sa nahromadili veľké hromady faktických dôkazových materiálov a tieto fakty neboli usporiadané do systému, bádatelia prešľapujú na jednom mieste. Nakoniec, niekedy už od roku 1994 boli všetky „teórie krachu ZSSR“ boli vytvorené, publikované a posúdené.
No odvtedy sa málo čo zmenilo. Došlo k stagnácii a degradácie opozičnej mysliacej inteligencie, ktorá nebola schopná tieto otázky rozpracovať. Zaujímavé je, že vláda sa v súčasnosti považuje ako nikdy predtým, za neomylnú a opozícia je maximálne tlmená. Opozícia v tejto súvislosti nemá čo predložiť národu, ona nie je v stave adekvátne odpovedať na päť vážnych otázok ktoré potrebujú odpoveď. Ľudia to cítia a za opozíciou preto nejdú.
Dozrel čas obnovenia dialógu a nezaujatého skúmania príčin rozpadu ZSSR. Práca je to zložitá, dlhodobá no musíme ju začať robiť využívajúc pritom predchádzajúce poznanie a skúsenosti.
Tak začnime:
1. Jedným z najslabších miest sovietskeho systému sa ukazovala nevyrovnanosť medzi štátnou mocou a vlastníckymi vzťahmi. V podstate, ľudia riadiaci ZSSR mali veľkú, prakticky absolútnu moc. Rozhodovali a disponovali s bohatstvom krajiny no sami toto bohatstvo nevlastnili a v podstate, zo zákona, ani nemohli mať súkromné vlastníctvo. Životná úroveň predstaviteľov štátu (v širokom zmysle slova) bola len o niečo vyššia ako u ostatných príslušníkov národa. Bola však podstatne nižšia ako u analogických zahraničných štátnych predstaviteľov. Čierna „Volga“ sa nevyrovnala „Mercedesu“. Krym sa nemohol porovnať s Bahamy a chatka pod Moskvou sa nemohla vyrovnať vilke na zaoceánskych ostrovoch. Príslušníci straníckej elity využívali štátne chaty a sanatóriá, lietali na štátnych lietadlách, jazdili na autách a tak ďalej. No to všetko len dovtedy kým zastávala vysoké štátne a stranícke funkcie. Tešili sa z funkcií no strácali vlastnícke vzťahy. Začali si uvedomovať, že vlastníctvo sa môže dediť a funkcia nie. Syn Stalina nebol Generálnym tajomníkom a po otcovi nemal čo dediť.
S čím mohol počítať vyšší štátny predstaviteľ po odchode z funkcie? Zo závodom? Nie. Zo zlatými náramkami? Nie. Mohol počítať len s klasickým sovietskym triumvirátom: dobový byt, auto a chata. Porovnajme to s tým čo mala elita banánových republík. S tým čo vlastnila elita vyspelých kapitalistických krajín sa to absolútne nedá porovnať. Áno, aj súčasný „podnikateľ“ strednej veľkosti má viac ako predstaviteľ vlády nehovoriac už o oligarchov.
Sovietska elita to veľmi dobre vedela. Človek je slabý a ak cez jeho ruky prechádzajú milióny a miliardy rubľov a či dolárov, to musí mať veľké sebazaprenie. Postupne zištné ciele začali nahlodávať „správcov“ majetku a časť „správcov“ sovietskeho majetku začala hľadať možnosti k prilepšeniu svojho ekonomického postavenia.
No proces prerodu sovietskej „elity“ bol silno poznačený tým, že sa ZSSR rozvíjal v nepriateľskom obkľúčení. V 30 – tich rokoch postavenie Sovietskeho zväzu bolo tak kritické, že bola nevyhnutná totálna mobilizácia ekonomiky. Nevyhnutnosť industrializácie chápali všetci. Stranícky a štátny predstavitelia „správcovia majetku“ veľmi dobre vedeli, že len nezávislosť a obranyschopnosť krajiny je zárukou ich existencie. V prípade víťazstva Nemecka nad ZSSR, po prvé bohatstvo krajiny si privlastnia Nemci, po druhé, všetkých komunistov postavia k stene. Preto chtiac – nechtiac museli ťahať za jeden povraz a odložiť realizáciu svojich plánov do budúcna. I tu, na základe určitých poznatkov možno povedať, že niektorí mimoriadne netrpezliví funkcionári – „správcovia majetku“, už nechceli čakať. Nie jeden takýto predstaviteľ bol postavený k stene, no nie Nemcami. Možno povedať, že niektorým funkcionárom v 30 – tich rokoch, čakať na perestrojku sa nechcelo, boli nedočkaví. Okrem toho veľká časť elity v 30-tich rokoch bola pomerne asketická a to hlavne preto, že vyšla z nižších vrstiev a mnohí očakávali a boli presvedčení o zákonitosti svetovej revolúcii. To znamená, že to bola mladá „elita“ neobrastená maslom, nepokazená súkromným vlastníctvom. Z toho dôvodu protirečenie medzi súkromným vlastníctvom a mocou sa nestalo v období Stalinského obdobia ZSSR fatálnym.
2. Industrializácia, kolektivizácia, vojna a následná obnova ZSSR sa skončili. Atomová bomba bola vyskúšaná a jej výroba bola horúčkovito rozbehnutá. Vlastníctvo a výroba atomovej bomby má kľúčový význam, lebo tento fakt ak negarantoval, tak aspoň zvyšoval úroveň obrany Sovietskeho zväzu. Už vtedy možná jadrová vojna priviedla jadrové mocnosti k veľkým ekonomickým stratám a ukazovalo sa, že samotná vojna, vzhľadom na jej následky, je nezmyselná. Aj keď v tom období USA mali prevahu v jadrových zbraniach jadrovú vojnu nechceli začať. Stalinizmus, ako hlavné sinonimum mobilizácie síl ZSSR, svoju historickú úlohu splnil a pre sovietsku „elitu“ sa stal prekážkou pri dosahovaní ich vlastníckych cieľov. Samotný Stalin zomrel, alebo bol zavraždený „elitou“. Tvrdá kontrola nad „funkcionárskou elitou“ a nad celým spoločenstvom oslabla.
3. Sovietsky zväz po druhej svetovej vojne sa rozvíjal dynamicky a bohatol. Ak predtým všetky zdroje krajiny šli na zabezpečenie obranyschopnosti krajiny, teraz sa začala objavovať možnosť zvyšovania konfortu v živote občanov. Rástla osobná spotreba občanov. To znamená, ľudia mohli pre seba utrácať o niečo viac zdrojov ako predtým. No to znamenalo, že rastie úloha tých ktorí rozhodovali o prerozdeľovaní zdrojov. Veď v podstate, ten ktorý prerozdeľuje štátne zdroje zákonite má aj moc. Ľudia, ktorí prerozdeľovali zdroje sa postupne stávali sprostredkovateľmi medzi vyššou oficiálnou vládnucou skupinou a ostatným národom. Hovorím o pracovníkoch trhu a oblasti služieb. Veľmi rýchlo sa títo ľudia zmenili na veľmi vplyvnú a bohatú sociálnu skupinu. Vo vnútri tejto skupiny vznikla myšlienka o tom, že viesť a organizovať obchod je dobrá vec, no vlastniť obchod je ešte lepšie a to z tých istých príčin o ktorých sme hovorili vyššie. Dochádzalo z zvyšovaniu záujmov na získanie vlastníckych vzťahov vo veľmi vplyvnej skupine ľudí. Okrem toho stranícka elita a skupina obchodníkov sa veľmi tesne preplietala. V tých oblastiach ekonomiky, v ktorých je pochopiteľne sťažená kontrola (predovšetkým v oblasti poľnohospodárstva), vznikali podpultové tovary, ktoré sa potom realizovali cez štátne obchodné siete a kolchozné trhy, no zisky boli mimo kontroly. To znamená, že sa začala rozvíjať paralelná ekonomika. Kriminálnym živlom a trhovej mafii bolo potrebné krytie ich nelegálnej činnosti. Preto hľadali spôsoby ako skorumpovať stranícku nomenglatúru, zo začiatku len nižšieho stupňa. Tieňová moc postupne rozširovala svoj vplyv. Nepredpokladám, že tento proces šiel hladko a že nebolo žiadnych prekážok, že neexistovali žiadne sily, ktoré by sa tomuto procesu postavili na odpor. Vo vedení štátu dlhý čas dominovali neskorumpovaní štátny funkcionári , no títo postupne strácali svoje pozície a boli nahrádzaní pre ekonomickú mafiu „prijateľnými osobami“. Namiesto nich postupne prichádzali noví ľudia, prijateľnejší pre ekonomické ciele obchodnej mafie, zlákaný túžbou po komfortom bezproblémovom živote. Títo ľudia neboli imúnny k rozkoši, k pôžitkárstvu, k túžbe ovládať, mať súkromné vlastníctvo, aj keď zo začiatku len malé.
Treba tiež pripomenúť, že svojim miestom v spoločnosti v tomto smere zohrala svoju úlohu aj inteligencia. Odhliadnuc od jej malej početnosti, vlastnila veľkú neformálnu autoritu a vplyv.
Vyššie vymenované faktory sa spojili, vzájomne sa dopĺňali a začal fungovať efekt rezonancie. Ochranné mechanizmy ekonomiky, v konečnom dôsledku občanov oslabovali. Revolučné hrdinstvo ľudí v 30-tich rokoch a víťazstvo v 40-tich rokoch sa začali u mnohých predstaviteľov nastupujúcej generácie zo začiatku chápať ako nezaujímavé, nudné a potom aj zbytočné, hodné zabudnutia. Vo veľkej miere to vysvetľuje aj demografické straty. Je všeobecne známi princíp: „v prvom rade hynú tí najlepší“. Smelý a principiálny človek sa stáva dobrovoľníkom ide na front a hynie. Hrdina ide do útoku a hynie.
No zbabelec a zapredanec urobí všetko možné pre to, aby ostal v tyle, aby sa nasýtil, aby sa vyhol ťažkej práci a aby si zachránil zdravie. On prežije, privedie nové pokolenia, bude hovoriť deťom o sebe a o hodnotách ktoré on uznáva, odovzdá im svoj model a predstavy o živote. Keď sa hlbšie zamyslíme tak vidíme, že prvá polovica XX. storočia je neustály pohyb síl národov. Masové hrdinstvo – veď to je aj masová smrť najlepších ľudí spoločnosti.
Rozpadom Sovietskeho zväzu sme stratili veľa národností. Sovietsky zväz sme mohli právom volať bydlom národností.
Predbežné posúdenie vecí:
- už za Chruščovských čias časť straníckej elity začala meniť kurz spoločnosti na zmenu v prospech súkromným vlastníkom. Podporovala ich tieňová ekonomika. Ich cieľom bola zmena. Bola to snaha o zmenu správcov majetku vo vlastníkov majetku. Boli oslabené ochranné mechanizmy štátu.
4. Problém vo vnútri mocenských štruktúr sa začal zväčšovať a začala byť aktuálna otázka kardinálnej zmeny sovietskeho systému v prospech súkromných vlastníckych vzťahov. Zrealizovať tento program otvorenou cestou v tom období bolo obtiažne. Hlavné nebezpečenstvo bolo v tom, že národ sa rozdelí na časť ovládanú principiálnou častou straníckej elity a na časť tzv. kontra-elity. V tom období bolo ešte reálne nebezpečenstvo, že anti-sovietska elita prehrá. Do popredia vystupovala otázka. Čo s tým robiť, ako naplniť program budúcich vlastníkov. Bolo potrebné robiť to tak:
- aby sa neprezradila nová anti-sovietska elita;
- aby národ sám prejavil záujem a aby sa sám zriekol sovietskej spoločnosti.
Pritom anti-socialistické sily mali ostať v tieni. Už v 60-tich rokoch sa začal proces priam vedeckého hromadenia nespokojnosti občanov a to v rôznych sociálnych skupinách. Nespokojnosť bola často antisocialistickými silami (straníckou elitou -zainteresovanou na súkromnom vlastníctve), vedome a cieľavedome nafukovaná a občania boli priam provokovaní k nespokojnosti –npr. Gorbačovov suchý zákon.
Dôležitým cieľom zradcov bolo urobiť inteligenciu (zvlášť umeleckú) antisovietskou. V záujme toho inteligencii bol zámerne a demonštratívne spôsobovaný celý rad nepríjemností. Inteligenciu vedome začali ponižovať, popierať a umelo znižovať jej význam.
Je všeobecne známe, že za Stalina mala inteligencia tú najväčšiu prestíž Spoločnosťou a Komunistickou stranou bola vážená a mala podstatne vyššiu životnú úroveň ako ostatní pracujúci. Podľa zámerov nepriateľov socializmu, práve s tejto skupiny obyvateľstva mala vzniknúť nová kontra – elita, ale vznikala aj nová opora Sovietskeho hospodárstva.
Práve preto antisovietska elita v náhlosti prijímala vo vzťahu k inteligencii zásady vyrovnávania životnej úrovne medzi inteligenciou a ostatnými pracujúcimi. Rafinovane naháňala inteligenciu na „zber zemiakov a zeleniny“. Vychovávala veľké množstvo pseudo inteligentov, vytvárala pre nich množstvo pracovných miesť na ktorých intelektuálna činnosť sa len kamuflovala a podobne. Vedome vytvárala vládnu birokraciu. Takto vznikala skupina životnou úrovňou nespokojných ľudí vlastniacich ambície na status intelektuálnej elity spoločnosti v ktorých sa skutočná inteligencia strácala. Vznikala novodobá byrokracia. Táto skupina pseudointeligencie na samotný národ pôsobí ako parazit. Žiaľ postupom času ľudia prestanú rozlišovať medzi pseudo inteligenciu a skutočnou pracujúcou inteligenciou, dávajú ich do jedného vreca a považujú ich za parazitov. Týmto spôsobom u inteligencii elity postupne vzniká nenávisť k moci a k celému socialistickému systému.
Takáto politika sa skrýva za marxistické heslá a vedúcu úlohu proletariátu. Tým sa v podstate blokuje zdravá sila proti pôsobiacej patriotickej časti straníckej elity, ktorá je v tomto vzťahu osočovaná a odvrhnutá a ktorá nakoniec prepadla dogmatizmu. Okrem toho sa podvrhujú inteligencii rôzne otázky smerujúce k objektívnemu pozorovaniu sovietskej spoločnosti. Predstavitelia antisovietskej elity sa obávajú, že tieto pozorovania privedú k tomu, že ich plán bude odhalený a proti nim spoločenstvo stihne vypravovať kontrolné mechanizmy. Pritom sa stimuluje a podporuje činnosť pseudo učených šarlatánov marxizmu. Situácia sa komplikuje s tým, že oficiálnou ideológiou je považovaný marxizmus a akékoľvek pokusy vyjsť za jeho hranice, antisovietska elita označovala za zradu vlasti. Preto v spoločenských vedách
zo začiatku vzniká zaostávanie a nasleduje rýchla degradácia.
Ideologická kríza je skutočne pripravená. Ideologické vákuum sa z časti zapĺňa antisocialistickými dielami umenia. Tu postupne vychádzame na takzvaný Európsky faktor. Napríklad, v sovietskej kinematografii tak ako aj v americkej dominujú židia. Židovska inteligencia vo svojej podstate bola protisovietska. Židovsky národ ťažko prežíval tú skutočnosť, že ho stalin odvrhol od moci ktorú židia získali počas revolúcie 1917. Oni využívali nástroje propagandy pre dosiahnutie svojich cieľov. Veľká časť sovietskych filmov má antisovietsky podtext. Obdobná situácia nastala aj v sovietskej estráde, ktorá sa stala legálnou opozíciou sovietskej moci. V podmienkach ideologickej vákua, takto orientované umenie je vážnym narúšajúcim efektom. Obdobná situácia nastala aj v literatúre, tanečnej piesni atď.
5. Pozoruhodne sa javí aj skutočnosť nedostatku bytov a občianskej vybavenosti. Napríklad, likvidácia dobrých Stalinských „komerčných obchodov“, kde obchod fungoval s primeranou doplňujúcou cenou a preto v nich neboli rady, rýchlo skomplikovala balanciu potrieb a ponuky. Vytvorenie permanentného „deficitu“, to znamená, prevýšenie dopytu pred ponukou tovaru v spoločnosti boli výhodné pre tieňovú ekonomiku. Nedostatok tovarov si často vynútil prídelový systém. Pozrime sa na to bližšie.
Tento systém v reálnosti znamenal „ čo rozdeľuješ to máš“. To znamená, predovšetkým k tovaru sa dostávali sami pracovníci obchodu a to čo ostalo sa dostalo ku kupujúcim. Tieto tovary sa dostávali ku špekulantom, tí im zvyšovali ceny ktoré zvyšovali príjmy ich prijmy, ale aj reálnu moc trhovej tieňovej sociálnej skupine. Na prvý pohľad sa začínajú organizovať nestále skupiny rozkladajúce spoločnosť. Začína boj s úplatkárstvom, úslužnosťou, začínajú poklonky pred západom, pred jeho výrobkami, ekonomikou atď.
Nedôslednosť, neadresnosť a bezzásadovosť, to je výplod antisovietskej elity.
6. Mimoriadne dôležitú úlohu zohralo aj to, ako sa v ZSSR uskutočňovala politika urbanizácie. Slepá realizácia marxistických dogiem priviedla k tomu, že za jeden z vážnych kritérií rozvoja spoločnosti považoval stupeň urbanizácie krajiny. V podstate, rýchla zmena životných podmienok desiatok miliónov ľudí vyvolala vážny stres, zvýšila sa trestná činnosť, pijanstvo, zníženie pôrodnosti, vznikli problémy v poľnohospodárstve atď. Je očividné, že ani táto oblasť sa neobišla bez sabotáží. Dochádza k realizácii známe teória o likvidácii „neperspektívnych dedín“. Rusko sa stalo vymierajúcou krajinou a veľkým prepadom životnej úrovne občanov žijúcich v meste i na dedine.
7. Vnášali sa nepodstatné roztržky medzi pracujúcich čo viedlo k rastu sociálneho napätia. Predbiehajúc udalosti, musím povedať, že pôda pre banícke štrajky bola pripravovaná dopredu. Náhlosť a bezcitnosť k ostatným občanom vyvierala z presvedčenia pracujúcich o svojej vyvolenosti a uvedomelosti. Politika „rastu hegemóna“, ktorá sa neočakávane prejavila v 70-tich rokoch, keď sa ukázali stereotypy „proletárskej revolúcie“ bola dávno ukončená. To opäť dokazuje skutočnosť, že likvidácia sovietskeho zriadenia bola dopredu do podrobností naplánovaná. Zradcovská stranícka nomenglatúra existovala oddelene, pracovala racionálne a súbežne.
8. Je nevyhnutné obrátiť pozornosť aj na úsiliu miestnych nacionálne orientovaných straníckych štruktúr, na rast antiruských nálad a separatizmu v národných republikách. Miestne elity boli objektívne zainteresované v „nezávislosti od Moskvy“, lebo to predovšetkým zvyšovalo ich sociálny štatút a robilo s nich plnohodnotných národných hospodárov v jednotlivých národných republikách.
9. Spomenuté procesy sú uplatňované geopolitickými vrahmi Sovietskeho zväzu. Faktor studenej vojny mal veľký vplyv na chod udalostí v ZSSR. No aj tak jeho úloha bola len druhotná v porovnaní s činnosťou tých ľudí, ktorí mali v rukách reálnu moc v Sovietskom zväze a túto zneužili k dosiahnutiu svojich individuálnych cieľov.
10. Poslední predstavitelia ešte stalinskej straníckej elity s konečnou platnosťou stratili väzby s reálnosťou už koncom 70-tich rokov. Zachrániť Sovietsky zväz oni už nemohli. Naopak, oni sa už stali len prikrývkou pre činnosť veľmi mladého pokolenia „správcov majetku“, ktorým už v podstate patrila moc. V polovici 80-tich rokov anti sovietsky plán bol už veľmi blízko k svojmu zakončeniu. Straníckej nomenglatúre ostával jeden krok k tomu, aby dosiahli cieľ. K tomu im chýbali vhodné osobnosti. Vyjsť z tieňa nechceli a tým, ako nie raz dokázali, že sú rozumnými a rozvážnymi ľuďmi. Tu sú faktá zo života najväčších ruských oligarchov, ktorých národ omylom považuje za hlavné osobnosti.
Posúďte sami.
- ABRAMOVIČ: - narodil sa v roku 1966. Koncom 80-tich rokov, vo veku 20 rokov organizoval kooperatív „UJUT“. Už v 26 rokoch bol zavretý pre podozrenie z krádeže 55 vagónov s motorovou naftou z Uchtinskej rafinérii v hodnote 4 milliard rubľov. No POZOR obvinenia bol zbavený a už rok po tom Abramovičovi už patrila firma AP „Mekong“, ktorá sa zaoberala obchodom s motorovou naftou. Starí priatelia v spolupráci „UJUT“ (Švidler a Ojf)potom vytvorili upravárenský podnik „Sibneft“.
- CHODORKOVSKÍ: - narodil sa v roku 1963 roku. V 1986 končí školu na Moskovskej univerzite Mendelejeva. V 23 rokoch sa stáva funkcionárom v Komsomole a zaoberá sa importom počítačov. V 27 rokoch zakladá banku „MEHATEP“ a začína skupovať chemické koncerny metalurgické závody. Financuje – poskytuje pôžičky s krátkodobým štátnym kreditom a s peniazmi spoza hraníc. Pred 5 rokmi on dostal 78 percent akcií naftárskej skupiny „JUKOS“ za 350 miliónov Amerických dolárov.
- DERIPASKA: - v roku 1994 ako 26 ročný Oleg Deripaska založil v Rusku jeden z najväčších hliníkových závodov – Sajanský hliníkový závod vo východo Sibírskom meste Sajanogorsk.
- GUSINSKÝ: - narodil sa v roku 1952 v Moskve. V roku 1086 vo veku 34 rokov spoločne s Borisom CHantom založili kooperatív „METELL“, ktorý vyrábal rozličné predmety – od medových výrobkov a ženských ozdôb až po železné garáže. V októbri 1989 vytvoril Most-bank, , ktorej prezidentom sa stal Gusinský. Podľa zakladajúceho kapitála ( 18 miliard 250 miliónov rubľov) Most-bank vtedy vošla medzi desať najväčších komerčných bánk Ruska a stala sa jedným z splnomocnených bánk vedenia Moskvy.
- SMOLENSKÝ: narodil sa v roku 1954 v Moskve. V roku 1987 bol predsedom stavebného družstva „Moskva – 3“, a už v roku 1089 ( vo veku 35 rokov) sa stal predsedom vedenia banky „Stoličnaja“.
Pozorne sledujte, ako sú podobné ich ekonomické biografie. V podstate oni všetci v mladom veku zakladali družstvá. Všetci sa veľmi rýchlo stali vedúcimi bánk a veľkých závodov.
Čo vy na to:
- ako mohol jeden v Rusku z najväčších multimilionárov založiť Sajanská hliníkový závod;
- druhý založil banku „MEHATEN“;
- stal sa prezidentom banky;
- predsedom vedenia banky.
Skúste v 26 rokoch založiť veľký podnik. Skúste v 26 rokoch dostať sa do vezenia za rozkrádanie a v 27 rokoch riadiť obchod s naftou.
Skúste začať s družstvom a už za niekoľko rokov, v 32 roku života zaplatiť 350 miliónov dolárov za naftárenskú spoločnosť.
„Môžete tomu uveriť! “. Veríte v rozprávku o zlatej rybke? Zabudli ste kto a pod akou kontrolou v ZSSR sa zaoberal vnútorným obchodom?
Tak porozmýšľajte ako sa 23 ročný chlapec mohol zaoberať importom počítačov. Môžete uveriť tomu, že títo sopliaci boli natoľko šikovní, že mohli sami ukradnúť také veľké kusy zo spoločného štátneho majetku?
Boh s nimi!
Z radu zbohatlíkov trošku sa vymyká Berezovský. Je starší (narodil sa v 1946 roku a v roku 1989 organizoval „LogoBaz“ a na začiatku troška zaostal za svojimi kolegami – oligarchami. No zato neskôr z plných pľúc nabral dych a dobehol ich.
To všetko sú len nastrčené osoby. Na nich navesili vlastníctvo a reálny hospodári sú zakuklený a stoja v tieni. No a teraz, na koho spadne hnev národa. Predovšetkým na tých ktorí sú známi a ktorí stoja na čele privatizačných reťazcov a na čele reforiem.
Pravda, niet istoty, že „chlapci“ vyrastú a v určitom momente predajú svojich chlebodárcov, zbavia sa ich moci. V tom momente z nominálnych vlastníkov sa stanú reálny vlastníci majetku. V princípe je to možné. No v začiatkoch títo ľudia boli len nastrčenými osobami – biele kone!
Analogicky sa majú veci aj zo známimi politikmi – reformátormi. Napríklad:
Čubajs: - narodil sa v roku 1955. V roku 1990 (ako 35 ročný) sa stal zástupcom a hneď na to prvým zástupcom predsedu Leningradského sovietu. Stal sa hlavným ekonomickým spolupracovníkom Sobčaka. V roku 1991 predsedal Štátnej rade Ruskej federácie pre správu štátneho majetku. V roku 1992 bol menovaný Prvým zástupcom predsedu Ruskej vlády pre otázky ekonomiky a finančnej politiky.
- Gajdar: -narodil sa v roku 1956. Od roku 1987 do roku 1990 viedol ekonomickú stránku novín „Kommunist“ , v roku 1990 sa stal vedúcim ekonomického oddelenia novín „Pravda „. V roku 1991 (ako 35 ročný!), bol menovaný za zástupcu predsedu vlády Ruskej federácie. V roku 1992 sa stal predsedov vlády Ruskej federácie.
- Šachraj: - narodil sa v roku 1956. V roku 1991 (35 ročný) sa stal zástupcom predsedu vlády Ruskej federácie. Viedol Štátny výbor Ruska pre národnostnú politiku, Ministerstvo zahraničných vecí i Ministerstvo vnútra. Tak by sme mohli pokračovať vo vymenúvaní jednotlivých predstaviteľov.
Záver:
V radoch opozície a hovorí, že reformy utrpeli krach. Hovorí sa, že samotní reformátori sú nekompetentní, nevzdelaní, nepoznajú spoločnosť v ktorej žijú, že sú dogmatici atď.
Tieto názory je potrebné nevyhnutne ukončiť. Tieto názory nezodpovedajú skutočnosti, ani pravde. Môžu priniesť len škodu opozičným silám. Opozícia nedomyslela ako je možné, že: nepriateľ všetko ničí a z ničoho nič získava víťazstvo nad nimi, takými múdrymi a zásadovými. Keď sa opozícia na veci pozrie z inej strany veľa vecí pochopí.
Pochopí predovšetkým to, že máme dočinenia s mimoriadne silným nepriateľom, ktorý veľmi dobre pozná spoločnosť v ktorom žije. Reformy sa skončili úspechmi „reformátorov“. „Reformátori“ získali všetky sledované ciele.
Hovoriť o krachu reforiem, znamená vodiť ľudí za nos. Žiadne trhové hospodárstvo nikto a nikdy nechcel vytvoriť. „Reformátorom“ šlo jen o to, aby sa „správcovia“ spoločného majetku stali jeho vlastníkmi. To sa aj stalo a o iné veci ich nezaujímajú!
| < Dozadu | Dopredu > |
|---|
