Pred niekoľkými dňami som v Minsku prežil niekoľko chvíľ priamo s prezidentom Bieloruska Alexandrom Lukašenkom. „Baťka“ bol mimoriadne otvorený a úprimný. Hovoril o živote v Bielorusku, o osobných problémoch, o nepríjemnostiach aj o radostiach, venoval mi štyri hodiny svojho času. Pre čitateľom „Zavtra“ bude iste zaujímavé prečítať si niektoré fragmenty z tohto rozhovoru. Niektoré z neho uvediem.

Alexander Prochanov:

–        Alexander Grigorievič, v decembri v Bielorusku bol v skutočnosti zmarený pokus o štátny prevrat. V súčasnosti pokračujú vypočúvania. Čo už bolo objasnené z týchto udalostí? Kto bol finančným a politickým sponzorom týchto udalostí? Boli medzi týmito sponzormi aj ruské skupiny, politické sily, elity? Ako táto trauma a v konečnom dôsledku to bola trauma, deformovala vnútornú a zahraničnú politiku Bieloruska? Buďte taký dobrý, povedzte mi niečo o tom.

 

Alexander Lukašenko:

-         Alexander Andrejevič, na všetkých úrovniach rozvoja týchto udalostí som bol priamo zasvätený do nich a videl som všetko v reálnom čase, fakticky som bol priamo zapojený do vedenia operácií. Bolo zadržaných okolo 630 ľudí, z nich odsúdili 47. Celkove tam (na mítingu) bolo okolo 5 tisíc ľudí. Kto by pripustil, aby sa banditi beztrestne ozbrojovali? Polovica ľudí tam bola zo zvedavosti, veľa ľudí tam bolo opitých. Uskutočnili sa voľby a u nás, tak ako za sovietskych časov pri volebných miestnostiach sú aj bufety aj pivo. A títo takzvaní opozičníci tvrdo postupovali: - oni šli z Októbrového námestia na námestie Nezávislosti, čo je kilometer, pol druha a kričali, že Lukašenko je zvrhnutý, že je vytvorený výbor národnej spásy, nová vláda a tak ďalej. „Ako? Lukašenka niet? Prichádza nová moc?“

Milícia nebola nikde. To bolo moje rozhodnutie, aby sme nedali zúčastneným dôvod na vytvorenie obrazu že sú prenasledovaní. To bolo pre nich najdôležitejšie. Možno to bola v tom momente moja chyba. Možno sme ich mali zastaviť už na Októbrovom námestí a nedali sme ich ďalej púšťať. Zobrali by si svoje heslá a rozišli by sa. No ja som okrem niekoľkých príslušníkov dopravnej polície, stiahol policajtov z ulice. V podstate tlupa opilcov sa oborila na príslušníkov dopravnej polície a polámali im nohy. Čo oni mohli urobiť s troj tisícovou tlupou?

No a keď podišli k Domu vlády, bolo ich už 5 tisíc. Keď tlupa začala útočiť, dal som ministrovi vnútra príkaz, aby oddelil jej „hlavu“ – čelo sprievodu. Keď to urobili, všetci zvedavci sa rozpŕchli. Celá operácia trvala sedem a pol minúty. Všetky udalosti sú zaznamenané na filme a to nielen kamerami pozorovateľov. Novinári z Ruska, Gruzínska, Ukrajiny filmovali a odovzdali nám záznamy v rámci vyšetrovania. Na rozdiel od „demokratickej“ Ameriky a Európy, my sme nikoho nepolievali vodou v tomto mraze, nepoužili sme ani slzotvorný plyn, do nikoho sme nestrieľali, nelámali kosti, nekriesili, nebili. Poriadok a vládne budovy sme bránili podľa zákona. No, ak si sa dostal do kontaktu s OMONom, tak je samozrejmé že si dostal palicou po chrbte.

Teraz hovoria: - ak by Lukašenko na druhý deň všetkých vypustil z vezenia, tak by bolo všetko v poriadku, všetko normálne. Pre kolo normálne? Pre Západ?, Pre Ameriku?  S nimi nie je možné dohodnúť sa. Nie je možné s nimi hovoriť! Oni nie sú spoľahliví ľudia: - jedno hovoria a druhé robia.

Bol som zvedavý na takú skutočnosť: - prečo ma zrazu, v predvečer volieb požiadali dvaja ministri zahraničných vecí – Nemecka a Poľska, o prijatie? Keď mi povedali, doslovne zopakujem čo mi povedali: - pochopil som, tu je niečo zlé. No nechápal som cieľ ich návštevy. Čo ich ku mne vedie?

Naša „piata kolóna“ – žiadna opozícia – odrazu začala skuvíňať, že ona mi takým spôsobom zodvihne reiting. Ja som povedal: - prepáčte, ja žiaden reiting nepotrebujem dvíhať. Oni (návšteva) mi dávali predbežné návrhy: - mal by som menej vystupoval v médiách, viac by sa malo hovoriť o návšteve, mal by som sa viac ukazovať v televízii s proti kandidátmi a tak ďalej. Povedal som predstaviteľovi administratívy: - my ich návštevu v súčasnosti nepotrebujeme.

„Nie, nie – oni odrazu začali vyskakovať – žiadne podmienky nedávame. Požiadavky odrazu stiahli len aby sa uskutočnila návšteva. My chceme pricestovať“. Povedal som: -  prosím pricestujte. Sedeli sme a rozprávali si, sladké diskusia: - my vás v tom chápeme, budeme vás v tom podporovať, tvrdili ...

S Vladimírom Vladimírovičom Putinom sme tému tejto návštevy spomenuli v rozhovore, povedal som mu: - v Rusku uveria, že Lukašenko friltuje zo Západom, že sa obrátil na zlú cestu. Aký nezmysel! My máme zo Západom rôzne ideologické názory. Ja som pre nich ideologicky cudzí človek. Ja nemôžem spievať ich pieseň, ja to vždy otvorene a čestne hovorím.

No v súčasnosti zo Západom máme vzájomný tovarový obrat vo výške 48% a s Ruskom 45%. Môžem ich vari od ignorovať. Môžem od ignorovať to, že my s polovicou produkcie obchodujeme s EÚ a s Amerikou? Nie. Náš obchod sa uskutočňuje v dolároch a v Euro aj s Ruskom. Žiadali sme Rusko: - prejdime na ruský rubeľ. Prečo musíme s Rusmi obchodovať cez americký dolár? Poďme obchodovať v ruských rubľoch. Vy chcete z rubľa urobiť regionálnu menu? Začnime tu: vzájomné prepočty robme s ruským rubľom. Kudrin povedal: - nie, pokračujme v dolároch. Veľmi veľa strácame kvôli tomu, že prepočítavame ruský rubeľ na doláre, bieloruský ... Výmeny.

Lukašenko nie je blázon, ani hlupák aby sa chcel obrátiť na Západ, chrbtom k Rusku. No dobre, hoci by zašiel nie Lukašenko, ale niekto iný na Západ. No a čo? Povedzte mi či s tým Bielorusko získa? Vari svoje potreby my uspokojujeme na úkor Západu a Ameriky? Nie. To čo nemáme my je v Rusku. A to nehovorím o našej spoločnej minulosti, o tom, že my všetci sme ruskí ľudia. Aký by to bol idiotský prezident, aby sa obracal chrbtom k tomu koho potrebuje?

No pricestovali oni v predvečer volieb. Teraz už viem prečo: - aby ma upokojili. Nikdy som si nemyslel, že v našej krajine, kde je „piata kolóna“ zhruba v počte 800 ľudí, všetkých ich menovite poznáme, sedia len v Minsku za zahraničné peniaze, môžu niečo také urobiť: - takú vzburu, pokus o prevrat.

Ruské média dávali možnosti našim opozičným kandidátom vystupovať a hovoriť o všetkom čo chceli. O to viac, že teraz hovorilo o tom istom 9 alternatívnych kandidátov. No oni aj tak požadovali priame vysielanie. Západ odrazu zavelil: „Priame vysielanie!“, „Priame vysielanie!“. Povedal som: - dobre – bude priame vysielanie.

Ďalej: - zaraďte nás do volebných komisií do Ústrednej volebnej komisie. Pustili sme ich.

Pritom sme sa presvedčili, aké sú to strany: - majú len niekoľko desiatok členov – bývalých väzňov a ich doporučovali do komisií. No u nás, podľa zákona to nie je možné. To znamená, že oni nemali ľudí ani na to, aby obsadili komisie. Ak by sme my principiálne postupovali podľa zákona, tak by z nich ani jeden nebol zaregistrovaný: - oni nezozbierali podpisy. Ešte aj podpisy sme im pomáhali my zozbierať. Dali sme im pol milióna našich podpisov, aby ich mohli zaregistrovať, aby na Západe nebesneli a netrieskali , že tu je diktátor ktorý ako jediný si uzurpuje moc a nikoho nepripustí k voľbám.

Urobili sme všetko: - zaregistrovali sme ich, dali sme im médiá. Ale výzva opozičných  kandidátov bolo spoločná: - na námestie! Stalo sa: „Ruskú guľku do boku Lukašenka!“ Vytrpel som všetko, aby ma nikde nemohli ohovárať, že sa silou držím u moci. Len zo Západu a z Ruska na voľbách bolo prítomných 2 tisíc pozorovateľov. Z Ruska pricestovalo k nám mnoho priateľov. My sme súhlasilo s príjazdom všetkých, aj tých ktorý mali zakázaný vstup do Bieloruska. Všetci pricestovali: - špeciálne služby, kto chcel.

V deň volieb sa volebné miestnosti zatvárali o 20,00 hod. Ľudia – voliči pricestovali, jeden z chaty, iný z iného miesta. Veľké skupiny ľudí prišli hlasovať ešte  o deviatej. Telefonovali mi: - „Alexander Grigorievič, čo máme robiť? Tisícky ľudí prichádzajú do volebných miestností a chcú ešte hlasovať“. Vedel som, že sú to moji priaznivci. No ja som povedal: - nie, nie je to žiadúce, keď bolo rozhodnuté že voľby budú trvať do 20,00, tak do 20,00 hod a volebné miestnosti zavrieť. My sme v podstate zapľuli na dušu našich priaznivcov, nepredĺžili sme hlasovanie do 22,00 hod. 80% odhlasovalo za súčasného prezidenta. Treba vedieť aj prehrávať!

Nie! Prečo sme ich, takpovediac, „našich priateľov“, zadržali, a zadržaných odviezli tam kde patria? Chceli sme upresniť: - kto sú to a odkaľ majú peniaze? Prečo sa zmenili? Jeden z nich – Sannikov – bol námestníkom ministra zahraničných vecí. Druhého som zachránil pred väzením. On zastrešoval Zväz spisovateľov, ukradol peniaze. Predtým pracoval v novinách – tam kradol. A vo Zväze spisovateľov kradol tiež. Prichádzajú mi dokumenty na stôl. Hovorím: - berte, nechcem to ani vidieť! No ešte sme nestihli posadiť- predsedu Zväzu novinárov do väzenia a on sa zľakol a ušiel do Francúzska. My sme nemali právo ho ani zaregistrovať: - podmienka je, aby kandidát minimálne 5 rokov pred voľbami žil v krajine. No aj tak sme ho zaregistrovali.

Chceli sme vedieť: - odkiaľ majú peniaze. Boli tam aj ruské peniaze, my o tom neradi hovoríme, no žiaľ je to tak.

Boli sme donútení priamo povedať, že špeciálne služby Nemecka a Poľska organizovali rôzne stretnutia. To ukázali vyšetrovania, zadržaný dali dôkazy.

Na to čo sme sa ich pýtali ... Odpovede hraničia až s idiotizmom! Ak by sa ku mne dostala informácia o nejakých pitkách, ani jedného človeka by som nenechal vo funkcii! V našich časoch, v centre Európy! Prečo? Prečo?!

Poviem takú príhodu. Jeden predstaviteľ zahájil hladovku: - že nebude jesť. No a hladoval. Zástupca KGB mi hovorí že neje. Povedal som, opýtal som sa: - čo máme v takýchto prípadoch robiť? Môžeme ho prinútiť a nasilu nachovať. Odviezli ho do nemocnice aby sa najedol. A on odrazu hovorí: - ja nepotrebujem aby sme ma kŕmili. Všetko povedal: - kde chodili, v akých osobných autách sa vozili a ako písali svoje programy, ako si delili peniaze.

Viete čo je zarážajúce? Že veľký Západ všetkých predstaviteľov s tým kŕmia. No je ich biznis! Teraz oznámila EÚ a Amerika, že je pripravení pre „piatu kolónu“ cez rôzne fondy poskytnúť 87 miliónov Euro. Peniaze daňových poplatníkov – cez fondy.

Fondy previedli na seba. Podľa pripravených schém cez Litvu, Poľsko, časť cez Ukrajinu. Na týchto peniazoch sedia ľudia z „piatej kolóny“, peniaze minuli. Ostalo zhruba 10%. Prečo sa tak rozčuľovali v Nemecku a v Poľsku keď som povedal, že ich pripravovali ich špeciálne služby? Zverejnili sme len faktá. Preverte si to. Oni to preverovať nechceli.

Tak je to z jednotlivými ľuďmi. Kričia: - zabiť! Obesiť! Ako hovoria Bielorusi „zlodej kričí chyť zlodeja“. No čo. Odrodili sa. Oni sa cítia dobre v Nemecku. Tam tlačia svoje noviny, plagáty. Urýchlene sme potrebovali: - dajte nám informácie. Doteraz sme nedostali odpoveď. Tak kde sú títo ľudia?

Jeden z ex kandidátov, ktorý mal zákaz výjazdu z Bieloruska – niekde ušiel. Prosím boha, aby oni všetci ušli! Hoci už aj zajtra! No ich tam nikto nepotrebuje. Ani my ich tu nepotrebujeme.

Rusko má mnoho tvárí. Existujú rôzne politické strany a rôzne peniaze. Vedeniu Ruska som povedal: - to robilo aj Rusko a vy ste tam vládny predstavitelia. Ak sú medzi nami také dobré vzťahy a my chceme vytvoriť jednotný štát, tak vážení, pomôžte nám, zabezpečte, aby z Ruska peniaze nešli pre „piatu kolónu“. Podčiarkujem: - to nie je opozícia, to je „piata kolóna“.

Pozerám sa na komunistov Ruska. To je opozícia, no kde povedali komunisti, „zaveďte sankcie proti Rusku, rozmiestnite jadrové zbrane okolo Ruska, aby nemohli ani dýchať Rusi ktorí podporujú Medvedeva a Putina. No naša „piata kolóna“ požaduje okamžité sankcie! Zakázali výjazd niekoľkým predstaviteľom Bieloruska na Západ, oni, „naša piata kolóna“, sa rozčuľuje: - že aké sú to sankcie? Je potrebné zaviesť ekonomické sankcie, dožaduje sa „piata kolóna“, aby Bielorusi pochopili koho majú podporovať. Opozícia v Rusku tak nevystupuje. Hoci, pravda, pravica sa obracia k Američanom. Ale to je taká malá skupina, že takmer nemá význam.

Všetko nebolo jednoduché, aj keď sa nič nestalo. Veda nám hovorí: - nikdy nesmieme zabudnúť pozorne vnímať a pozorovať. V kľude nás nikto neprekvapí. Nikto! Ľahko a jednoducho sme sa nikdy nemali. My to všetko poznáme, preto sa spoliehame len na svoje sily.

Bolo by dobré, aby nás v týchto otázkach chápali. Na kolenách pred nikým nebudeme stáť. Vydržíme. V polovici minulého storočia nás zrovnávali zo zemou. Keď naši starci vydeli, čo sme vytvorili svojimi rukami tak oni plačú a hovoria: „My sme už neverili že v niektorom dome bude ešte život“. A my dnes pokračujeme v bytovej výstavbe, preto, lebo u nás ľudia čakajú na byt v radoch dva roky a my chceme aby ho mali hneď.

Prioritou v priebehu posledných troch päťročníc bol rast exportu, výstavba bytov, poľnohospodárstvo. Problémy s potravinami sme vyriešili. Bytová výstavba sa rozbehla, no máme malé sklzy. V oblasti exportu musíme naďalej pracovať. To sú valuty. Ceny za ropu, plyn sa zvyšujú. Koľko salám a klobás musíme predať, mliečnych výrobkov, traktorov, aby sme zaplatili v takých cenách za plyn a ropu!

Niekedy sa hovorí: - Lukašenko s Putinom sú nepriatelia. Nikdy me neboli nepriateľmi! Nikdy! Čo ako by nás stavali proti sebe! On niekde niečo povedal. Ja som niekde niečo povedal... No nepriateľmi sme nikdy neboli. My sa zhovárame normálne, posudzujeme všetky problémy. Posledné Rada ministrov - niekto môže hovoriť, že nastal prielom v našich vzťahoch. Podpísali sme dohodu o jadrovej elektrárni, ktorú sme  tri roky, nemohli podpísať. Vyriešili sme aj ďalšie otázky. V podstate neostali žiadne nevyriešené otázky. Počas mojej najbližšej návštevy Moskvy všetky politické otázky s vedením Ruska vyriešime.

No, to nie preto, že Lukašenka na Západe nechcú tak sa vrátil k Rusku. Ja som Vladimírovi Vladimírovičovi povedal: „Ak si to myslíš, že nebudeme budovať svoje vzťahy zo Západom, tak si na omyle. Veď vy ste už takmer do NATO vstúpili. Prečo by sme mali my brechať spoločne s NATOm a EÚ? Nie, my budeme budovať normálne vzťahy“. My sme ako by medzi mlatkom a nákovou. Tak sme medzi Ruskom a EÚ: - jedni nás tlačia a druhí nás dusia. Pochopiteľne, to je náš osud – sme na križovatke, v geografickom centre Európy. My nechceme byť nejakým deliacim pólom, My chceme, aby sa k nám rovnako správali, aj my sa k nim budeme rovnako správať a nebudeme sa obracať ani na západ, ani na sever, ani na východ. My sme tu. Toto je naša zem. Chcem, aby nás chápali, a keď Prochonov hovorí v rozhlase a o nás hovorí, tak ja ho zo slzami v očiach počúvam. Prvé čo som sa ľudí pýtal, kto to je: - my sme ruskí. My nie sme Rusi, no my sme ruský národ. Pamätajte si, pri každodenných prácach: my sme ruský národ. Musíte z toho vychádzať. Vy ste sám povedal, že vy ste, akoby, nejaká štvrtá sila, to znamená, to znamená že by ste mali vykonávať aj nejaké štátne funkcie. Neviem, aký zmysel vy vkladáte do slov, keď hovoríte o občianskej spoločnosti. Ak máte na mysli to, akú občiansku spoločnosť nám Západ vnucuje, také čo nám oni pod tým vnucujú? Počúva sa to pekne. To je takmer ako demokracia: - má to more štandardov a jeden cieľ – rozložiť nás, rozbiť. U nich má občianska spoločnosť iný význam na rozdiel pod nášho chápania. Zoberme si iba časť z toho čo oni hlásajú: - úloha opozície.  Opozícia sa musí prejavovať v prostriedkoch masovej informácie (PMI). Opozícia má svoje PMI. Vládne PMI, ktoré riadime my, majú šíriť informácie z nášho pohľadu, z pohľadu vládnych záujmov, ale opozícia môže mat iný názor na veci, vrátane „piatej kolóny“ v Bielorusku, to znamená chtiac nechtiac má hovoriť o svojej činnosti. PMI musia byť objektívne pravdivé. No to nestačí. Musia mať aj určitú výchovnú funkciu.

Alexander Prochanov. Čo si myslíte Alexander Grigorievič, odrážajú dostatočne PMI Ruska udalosti z 19. decembra v Bielorusku?

 

Alexander Lukašenko. Sledujem rôzne televízne kanály Ruska, aj RTVI. Na tomto kanály pracuje Aľbac.  Ona hovorí o udalostiach z 19, decembra. Hovorí, oni hovoria, vy sami môžete posúdiť, Irina Ghalib bol zatknutý, zadržaný a bitý. Od momentu zadržania. A akoby podľa telefonických informáciu priamo z Minsku oni o tom vysielajú v televízii: „"Joj - plač na telefóne!" - Bol zadržaný, zbitý na tvári, ukazujú ako ho matka oplakáva" – A potom hrôzostrašný výkrik. Potom pip-pip-pip ... akože prerušené vysielanie.

No a v tomto momente, keď OMON začal pracovať, ukazuje sa, že ona aj zo Sannikovym, to je jej muž – ušli z námestia, zradili svojich prívržencov: - sadli do auta a ušli. Naše špeciálne služby, otvorene vám hovorím, ich „vedú“: - jedno auto vpredu, druhú vzadu. Kontrolujú sa jej telefóny. A ona v tomto momente, sediac v aute, telefonuje, kričí, že ju bijú. To všetko sa nahráva. Len niekoľko sekúnd po tomto telefonickom rozhovore hovorí zo svojou matkou: „Mama, prosím ťa, pozri sa tak, ako kŕmia syna“. No prosím a to všetko v priebehu sekundy.

Je potrebné povedať – pracovali pôsobivo: - srdce rvúci plač, ženy ktorú „bijú“. Kto v Rusku v tomto momente toto počúval, myslel si: - no... Ja sám som v tom momente rozmýšľal: „Prečo bijú ženy?“ Zavolal som náčelníka KGB: - vysvetlite. On hovorí: - prosím o strpenie, moment Alexander Grigirievič, - berie telefón a volá svojim podriadeným, - informujte nás o všetkom“. A priniesli mi na stôl dokumenty, zápisy. Bol som nútený ospravedlniť sa predstaviteľovi KGB.

A táto Albac, od tohto „telefonického rozhovoru“ ma začala nenávidieť: „Tento ničomný Lukašenko ! To on ich zničil, on ich bil! A oni teraz vo vezení hladujú, držia hladovku... „Taký obraz kreslí život“!

Ona je presvedčená, že to tak bolo? Nie. To bola všetko provokácia. Ona sama v tejto provokácii hrá svoju úlohu. To robia PMI? Prečo to robia? To všetko je podvod – lož!

Alebo „Evronjus“. Druhý deň po voľbách som poskytol tlačovú konferenciu k výsledkom volieb, „Evronjus“ prišiel ku mne: - „Môžem s vami urobiť rozhovor? Mám priame spojenie s Francúzskom“. Povedal som: „Ja s vami budem hovoriť, ak vy budete hovoriť pravdu. Aj tento obraz, natáčali“. Mládenec mi dáva otázku v ich duchu: - „Prečo vy nechcete. Aby vás uznala Európa?“ A tak ďalej, hovoril ako mu bolo nariadené. Ja som odpovedal: „No my chceme, vy ukážte ako sa udalosti v skutočnosti stali, povedzte pravdu“. On v tom  momente, keď som ja poskytoval rozhovor, ukazoval obrazy o obsadzovaní Vládnej budovy. Prečo nechcete povedať pravdu: - áno, Lukašenko schybil keď zachránil budovu vlády, že on rozohnal ľudí, že uväznil 640 ľudí, že v počte uväznených boli aj ex kandidáti ... To je určitý názor na veci, aj on má právo na život. Možno som nesprávne postupoval a ja si len myslím, že som postupoval správne. Preto, lebo existuje Ústava a sú aj zákony. Myslíte že som postupoval nesprávne, no tak mi ukážte alternatívne postupy  a povedzte mi, že Lukašenko dal rozohnať týchto ľudí a určitý počet ich dal aj uväzniť, keď oni rozbíjali vládne budovy. Povedzte to. No, to nerobíte.

Prečo klamať? Preto, lebo v takom prípade PMI slúžia ako prostriedok boja. Ja som proti tomu. Ak sme my v bieloruských PMI chybili a máme svoje prsty príliš namočenej v našich štátnych záujmoch, tak to je preto, že našu krajinu chceme brániť. U vás som mal s Vladimírom Vladimírovičom rozhovor. Povedal som mu: - „Vieš, aj ty aj Medvedev, aj iní ma kritizujete za to čo ja hovorím. A čo u vás hovoria novinári, alebo niektorí poslanci? U vás je tak postavený politický systém: - niekedy a niekde treba zabrechať – vypustiť Žirinovského. Z neho je Lukašenko v Bielorusku znudený už viac ako 15 rokov. V Rusku sa on ešte nezunoval?

Prečo mňa nútia reagovať na nejaké nezmyselné skutky či vyhlásenia? Preto, lebo ak u nás niečo povie novinár, alebo predseda vlády, tak u vás to nepočuť? No ak Lukašenko povie to isté, hoci to len zopakuje, tak to vy počujete, preto sám donútený o niektorých veciach sám hovoriť.

Niekedy vy zástupcov PMI, buď nechcete poznať, alebo z nejakých príčin nechcete pochopiť to o čom my rozmýšľame. V akej úlohe vy vtedy vystupujete? Rétorická otázka. Ja som za objektívnosť. Verte, nikdy som nerobil nejaký mimoriadny nátlak na PMI kvôli tomu, aby som bránil seba alebo svoju krajinu. Ani malý zlomok z toho nie je v mojej imidži v mojej politike. Áno, ja bránim vlasť, ja ju nedržím v roztiahnutých prstoch. Ako nás to učil Lenin?

„Moc je to, za čo sa oplatí bojovať ak na to máte sily a odvahu“. To je pravda. Hovoria: „On si uzurpoval moc“. No počkajte, vážení! Ja som si uzurpoval moc? Nezvolil ma za prezidenta národ? No prepáčte, vari ma volili preto, aby som sa pozeral ako prevracajú krajinu hore nohami? To u nás už bolo. S Gorbačovom sa často stretávam. Raz som mu povedal: - hlavná príčina toho čo sa stalo – rozpad Sovietskeho zväzu, sa mohlo stať preto, lebo u nás nebolo silného vodcu, ktorý by plnil svoje funkcie v súlade s Ústavou. V mojich očiach v Belovežskom pralese urobili obyčajný puč. Ja by som postupoval rozhodne, ja som verejne vyhlásil, že som hlasoval proti rozpadu Sovietskeho zväzu: ja by som nikoho nebil, ale okolo rezidencie by som dal roztiahnuť ostnatý drót. Nepreskočíš ho. A ak cezeň prelezieš, tak sa poškrabeš. Seďte si tam, za drôtom. Spievajte si, prechádzajte sa, len telefón by som neodpojil. Bolajte Bušovi. Všetko by bolo demokratické. Seďte si tam.

Ako by na to národ reagoval? Tlieskal by, radoval by sa!

No ty si to neurobil. Ty si bol predstaviteľom krajiny, u teba Ústava na stole ležala a ešte aká. Nikto nebi, bez duše, nikto neotráv, ale žaluj podľa Ústavy, aj keby si sám mal za nimi plakať. Ty si si trhal vlasy? „Ako bude ďalej? Čo sa vlastne stane?“

Vždy premýšľam o tom, či tu budem môcť žiť aj keď nebudem prezidentom. Počas predvolebnej kampani, keď k nám prichádzali ľudia s Kembridžu, tak sa strieľalo na hraniciach s Ruskom. Spomínate si na to? Nie. Nechcel by som tlačiť na túto tému. Povedal som KGB: - „Založte tieto dokumenty do archívu“. Vysvetlili sme si, odkiaľ nohy rastú. Teraz títo ľudia sedia v Rusku. Oni vtedy prišli s Kembridžu  - vtedy sme sa s nimi pretekali, oni povedali: „Choďte do toho, naštartujte svoje stroje a Lukašenka rozstrieľajte. Zvalíme to na nacionalistov“. Taká banda to bola.

Myslíte si, že ja neviem čo je to súkromné vlastníctvo, že je ona efektívnejšia ako to čo nepatrí nikomu? No ja uznávam takú súkromné vlastníctvo, ktoré sa začína tvoriť od „pirôžka“, keď si stál a prvý svoj cent si zarobil, peč a predávaj pirôžky. No privatizácia, to je ukradnutý majetok národu – to je iné súkromné vlastníctvo. To čo si si sám našetril ako celok  to je tvoje . To si môžeš užívať.

Napríklad. Deripaska počas krízy kde utekal? K štátu. Prečo on zo svojho vrecku nevytiahol milióny a nevložil ich do podnikov ktoré on privatizoval?

Prečo by mal svoje peniaze vkladať? No a keď kríza bude pokračovať? A keď podnikanie skrachuje? On má miliardy vyvezené za hranicami. Tak prečo nezachraňuje svoje súkromné vlastníctvo, predovšetkým na úkor svojich zdrojov?

Pozerám sa na svoje staré články a  vidím Lukašenka romantika. Vtedy som budoval svoju prvú farmu. Chodil som po celom Sovietskom zväze a učil som sa prenájmu. Videl som opitých ľudí: - včera sa ľudia opíjali a dnes ma počúvajú. Snažil som sa, bojoval som a videl som, že naozaj: keď človek bude mať kúsok zeme, on bude na nej pracovať,  bojovať za ňu a ona ho nakŕmi. Ako plynul čas, tak som začal chápať aký som bol romantik. Hoci som v mnohom mal pravdu. Všetko: náš program, inováciu – všetko treba formovať na spoločnosť a ak sa príliš ježí, potom musíme ísť inou cestou.        

Aký novinár chápe m oje myšlienky? Ta čítaš a vidíš: - on bojuje, on je sám presvedčený o tom čo píše, hoci on napíše z nevedomosti aj nepravdu, tak potom povieš, treba ho presvedčiť, posúdiť pravdu. A keď mu ukážeš pravdu, vysvetlíš mu čo je pravda a on tomu uverí. Ja si takých ľudí vážim, aj keď oni nesúhlasia s mojim názorom.

 Keď boli u nás voľby, tak mi hovorili: - tohto nepozvime, ani toho. Ja som povedal: -vážení, je potrebné všetkých pozvať. Niekto môže nenávidieť Bielorusko, napríklad, no on nemusí byť hlúpy človek, on pricestuje a uvidí. Každý veriaci sa môže vzdať svojho presvedčenia. No a niekde povie: - my sme niečo o tom napísali, no nie všetko je tak. No a to už bude začiatkom zmeny. Preto lebo tieto materiály sa budú šíriť. Preto som vždy za to, aby nikomu nezakazovali prístup. Nech príde, popozerá, uvidí to čo my chceme ukázať celému svetu a odnesie to vo svojich spomienkach zo sebou.

Áno, oni to povedia miliónom ľudí. Aj tí budú chcieť vidieť. No a začne sa dialóg. Nikdy som sa nebál novinárov, preto lebo som nikdy neklamal. Ak by som dnes klamal, zajtra na to zabudnem a zamotám sa vo svojich vlastných slovách. No a novinári sa opýtajú: - no a kedy a komu ste vy vlasrtne hovorili pravdu? Preto vždy hovorím pravdu, držím sa jednej línie, alebo mlčím. Som presvedčený že sa treba držať pravdy.

 Raz písali, že vlastním 6, alebo 11 miliárd ukradnutých peňazí. No ak mysliacemu človeku povedia, tak on o tom bude premýšľať: - áno vláda kradne. No 11 miliárd! Stop. Veď štátny rozpočet predstavuje 17 miliárd. Ako mohol ukradnúť Bielorusom 11 miliárd? Traktor „Belarus“ stojí 20 tisíc dolárov. Náklady na jeho výrobu predstavujú okolo 18 tisíc dolárov. 2 tisíc dolárov na traktore zarobíme, závod z toho platí výplaty, modernizuje sa. Koľko sa tam dá ukradnúť? To nie je ropa, plyn. My to nemáme.

Na také „osočovania“ som reagoval s kľudom. No aj tak nemôžeš presvedčiť ľudí, že keď si pri moci že nekradneš. Skrátka oni hovoria, moc je taká. Hovoriť im, že bývajú výnimky a ja som jedna z nich, to by bolo neskromné. Vybral som si druhú pozíciu: - prejde nejaký čas, presvedčíte sa. Nedávno Forbs zverejnil zoznam miliardárov. Kde je Lukašenko? Prečo ma neuviedli medzi jedenástimi miliardármi? Falošné reči o mojich miliardách prišli zo Západu priamo pred prezidentskými voľbami. Až mi bolo ľúto: - kde sú moje peniaze? No, oni sami dokázali, že je to klamstvo, podvod. Ak by som sa bol začať z toho vykrúcať a ospravedlňovať sa, tak by si ľudia pomysleli, že niečo nie je v poriadku. Aj keď si myslím, že 95% Bielorusov je presvedčených že Lukašenko nie je zlodej.

Viete prečo sa ja nemôžem odtrhnúť od národa a robiť niečo iné ako sa odo mňa očakáva? Keď bolo druhé kolo volieb v polovici deväťdesiatich rokov, bolo jasné že vyhrám. V prvom kole som vyhral. No chýbali mi 3 percentá. Získal som 47% . Nerobil som žiaden rozruch, nič som nepodnikal, všetko bolo jednoduché. Potom mi povedali ako v niektorých dedinách a mestách hlasovali ľudia. Ja si aj teraz prehodnocujem tieto udalosti a slzy mi idú do očí. Ľudia čo roky ležali chorí v posteli, povedali synovi dcére: - „Zaveď ma do volebnej miestnosti, ja chcem hlasovať za Lukašenka“. Vtedy sa dalo hlasovať aj na pas za príbužného. Syn hovorí otcovi: - daj pas ja za teba pôjdem hlasovať“. Nie! Ja sám pôjdem za Lukašenka hlasovať. Ty by si ma mohol oklamať“. S takým presvedčením šli ľudia hlasovať.

Viete pochopiť, že týchto ľudí sa nedá zradiť?  Ak existuje boh – ako Prochonov hovorí, čo boh povie, nech  sa tak aj stane. On bude trestať až potom! Ak to tak má byť, tak aj teba zvolia za prezidenta a ty sa musíš obetovať. Nikdy nebudem robiť tak, aby sa tento starec a či starká posadili a povedali: - my sme mu verili a on sa ukázal taký. To by bolo pre mňa. To je ... Koľko človek potrebuje? Miliardy?

Doporučujem, aby prostriedky masovej informácie písali pravdu.

< Dozadu		Dopredu >