Alexander Prochanov: - Alexander Grigorijevič, naša Únia štátov svieti ako sviečka: - raz sa rozhorí, raz pohasne. Čo robiť, aby svetlo nezhaslo“?
Alexander Lukašenko: - Nie je tomu celkom tak, Alexander Andrejevič. V rámci budovania Únie Bielorusko a Rusko sú dosiahnuté aj výsledky. Výsledky sú v ekonomike, aj v druhých oblastiach. Obrovský význam je aj to, že sme sa my nestali cudzincami pre Rusov a že sa cudzincami nestali Rusi pre nás. V podstate občania oboch krajín majú rovnaké občianske práva.

Áno, veľa sa deklarovalo pri jej vytváraní a pri rozhovoroch o vytvorené Únie: - spoločná mena, zjednotenie ekonomík, vytvorenie jednotného riadiaceho systému... V spoločnosti boli a aj sú vysoké očakávania od tejto záležitosti. Niektorí si to predstavujú ako nejaký Sovietsky Zväz, v podstate ako unitárny štát. Mohol by som stručne odpovedať, prečo nie všetko je tak ako by sme chceli a to ani v politickej oblasti.

Neuskutočnili sme referendum, preto neexistujú základy pre budovanie Únie. Pozrite sa na „boje“ v Arabskom oblúku. Aké civilizované požiadavky tam predkladajú? Bude a či nebude obnovená Ústava? Tam kde neexistuje Ústava, tam Ústavu môžeme vytvoriť. Kvôli čomu? Preto, lebo je to základ, právny základ výstavby akéhokoľvek štátu vrátane Únie. Keď sme podpisovali Zmluvu s Borisom Nikolajevičom Jelcinom, to bola druhá Zmluva, a vymenili si ratifikačné listiny už s V. V. Putinom, v tejto Zmluve posledná stať obsahovala záväzok „Uskutočnenie referenda v obidvoch krajinách odrazu“. Aký je to cieľ? Prijatie Ústavy Únie. Takéto referendum sme neuskutočnili. V súčasnosti neexistuje základ, právny základ, na ktorom by sme mohli vytvoriť túto úniu. Národy mali prijať tento dokument, takéto rozhodnutie. Neurobili sme to. Vy veľmi dobre viete, prečo sme takéto referendum neuskutočnili. Na túto otázku som odpovedal už veľa krát a moje odpovede vyvolali strašné reakcie zo strany rôznych politických síl v Ruskej federácii.

Navrhovali sme: - prejdime na jednotnú menu. Dobre, prejdime. A čo ďalej? Veď jednotná mena – to predsa nie je základný kameň výstavby Únie, aj keď je to veľmi dôležitá záležitosť. Pokračujúc vo svojich myšlienkach, hovorím: - „Nemôžme začať stavať dom od strechy –potrebujeme základy“. Celý čas som vyzýval partnerov k tomu, že musíme urobiť referendum a prijať Ústavu. Z určitých dôvodov sme to však neurobili.

Čo sa týka jednotnej meny, nehovorilo sa ani o ruskom, ani o bieloruskom rubli. Je možné, že to bude náš, alebo ruský rubeľ. No my sa musíme dohodnúť aj v tejto veci. Ale nám nenavrhli jednotnú valutu, ale jednotnú valutu formou ktorej mal byť ruský rubeľ. No, my sme začalo diskutovať o tejto valute – samozrejme, my sme nemohli odmietnuť rozhovory o tejto téme, v opačnom prípade by sme boli obvinení, že v tomto smere nechceme nič robiť. Začali sa robiť prepočty, nastala otázka o emisnom centre. Navrhovali nám: - „Emisné centrum bude len v Moskve“. No, a aké práva bude mať bieloruská strana v tomto procese a v samotnom emisnom centre? Také ako gubernia Ruskej federácii. Tak prosím, Alexander Andrejevič – prezident Bieloruska. Ako by ste vy odpovedali na taký návrh?

Ja som odmietol, nevzdal som sa suverenity, nezávislosti a tak ďalej. To je veľmi vážna záležitosť, hoci som prezident, no o takej vážnej štátnej záležitosti nemôžem prijímať osobné rozhodnutia. Musíme ľuďom povedať pravdu: - čo to je jednotná mena, či pristúpime na jednotnú menu, alebo nie. Ja som vedel ako by reagovala bieloruská verejnosť. Preto sme diskutovali na túto tému. Celý čas sme sa vracali k tomu, že je nevyhnutné uskutočniť referendum. Národy potvrdia Ústavu a potom budeme môcť tvoriť tie elementy Únie ktoré tam majú fungovať.

Potom vznikla otázka o Dohode. V Dohode sú uvedené všetky základné splnomocnenia v súčasnosti existujúceho Spoločenstva, ale aj budúce, to znamená tie, ktoré bude potrebné odovzdať nadnárodným orgánom. Vedenie Ruska tvrdilo, že príliš veľa „energie“ nie je možné dávať Únii, že by to mohlo viesť k jej zrúteniu, začali si prirovnávať zo Sovietskym zväzom.  My sme nešli do týchto diskusií. Nevideli sme ich zmysel.

Potom Rusko vyšlo s niektorými dohodami, ktoré sme my aj podpísali. No to najhlavnejšie – to je ekonomická oblasť. My sme podpísali celý rad dohôd, realizácia ktorých by nás aj tak spájala. My by sme sa nikde nepohli od Ruska, áno, ani Rusko by nemohlo bez nás nikam ísť. Sú to dohody o fungovaní hospodárskych subjektov. Ak je spoločný trh, tak hospodárske subjekty musia mať v ňom rovnaké podmienky, musia plávať „v jednej vode“ – za rovnakých podmienok. Rusko začalo považovať túto dohodu za nevýhodnú pre Rusko. Veľmi som kritizoval ruské vedenie -  bezprecedentný krok – za to, že Rusko vystúpilo z tejto Dohody. Dobre, keby to boli Američania – „rôzne váhové kategórie“ ... No, prečo sa boja Bielorusov a odstupujú od tejto dohody?!

Čím ďalej, tým viac. Nedávne udalosti: - v predvečer krízy, zvlášť počas krízy boli vytvorené priam neprijateľné podmienky pre obchodovanie s Ruskou federáciou a naše tovary boli blokované. Keď naši obchodníci, zástupcovia firiem šli bo ruských bánk, aby si zobrali pôžičky na to, aby mohli realizovať nákup produktov a vracať úvery, tak ruské banky im odmietli poskytnúť úvery. Preto sme boli donútení ísť do Sberbank Ruskej federácie a predať im svoju tretiu v republike "БПС-банк", požiadať ich, aby nám pomohli organizovať lízingové obchody v oblasti predaja technika a aj v iných oblastiach na ruskom trhu.

Je možné, že ste z toho trochu zmätený, uvediem niekoľko príkladov o tom, ako sme v poslednej dobe postupovali na pôde Únie. Prečo sme ho nevytvorili doteraz? Preto, lebo sme neuskutočnili referendum a neprijali Ústavu, ktorá by vytvorila základ Únie.  Ale na rozdiel od chápania všeobecného prístupu k budovaniu Európskej únie, my akoby sme sa báli ponechať samostatných účastníkov spoločenstva, ako by sme sa báli zjednotenia. Colnice by sa nestarali do vnútorného pohybu tovarov. S výstavbou Spoločného ekonomického priestoru by sa dalo kadečo urobiť. Občania by mali rovnaké práva – vzdelávanie, lekárska starostlivosť a tak ďalej – dohodli by sme sa. Keď pricestujete do Bieloruska, tak vás, nie tak ako aj v iných mestách, na hranici nezastavia, nekontrolujú batožinu. No v minulosti to tak bolo.        

Nehovorím o tých časoch, keď u nás boli u moci nacionalisti a každý ruskí občan sa cítil nepredstaviteľne skľúčene. Takmer tretina obyvateľstva sedela na svojej batožine – boli pripravení odcestovať do Ruskej federácie. Nacionalisti sami rozdeľovali národ na Rusov a nie Rusov. Keď sme vystúpili proti tomuto procesu, dal som Šuškievičovi a jeho spolupracovníkom otázku: „Ako vy rozlíšite, kto je Rus a kto nie je Rus?“ Veď v každom Bielorusovi je hoci čo i len kvapka ruskej krvi. Ja som inicioval referendum u Úniu – Bielorusko a Rusko. Národ jednoznačne povedal: „Áno, my sme za Úniu Bieloruska s Ruskom“.

Všetko, čo ja robím v tomto smere, je podmienené vôli národa. Výsledky vtedajšieho referenda nikto nezrušil. A postavenie ruského a bieloruského jazyka? Nedávno som sa stretol s V. V. Putinom, medzi nami sú veľmi dôverné vzťahy, existuje medzi nami plná dôvera, spoločne sme posudzovali tieto otázky, položil som mu takú rétorickú otázku: „Ak existuje v Rusko niekto, kto by nechápal význam Bieloruska a nechápal našu politiku, tak nech odpovie na jednu otázku: - k ktorej krajine je ruský jazyk štátnym jazykom?“ Neexistuje taká krajina. My sme to urobili nie dnes, ani nie včera – urobili sme to ešte vtedy. Tiež cez referendum. Všetky otázky – od symbolov až p Úniu Bieloruska s Ruskom sme prijali cez referendum. To je základ. A žiadne rozhovory o tom, že Lukašenko sa chce zapáčiť Amerike, že Bielorusko odniesol do Ameriky“, „vstúpia do Európskej únie a či do NATO“, to sú prázdne reči a nezmysly. Nemám na to žiadne právo, hoci by som to aj chcel, preto, lebo všetky principiálne otázky sa riešia v referende.

Narodil som sa pod Smolenskom, absolvoval som ruské školy. V podstate ja som úplne internacionálny človek, neexistujú žiadne náboženské, etnické a iné nátlaky na občanov.  V Bielorusku sa nevedú reči o tom, kto si ty – Rus, alebo – Bielorus. Pre mňa to nemá žiadny význam.

U nás je v súčasnosti veliteľ Bezpečnostnej služby prezidenta – mládenec od Orenburgu a či Voroneža, tam žijú aj jeho príbuzní. Minister obrany je u nás Moskovčan Jurij Viktorovič Žadobin. Štátny tajomník, ktorí riadi silové zložky je Rus. Minister zahraničných vecí je tiež Rus, prišiel zo Sovietskeho Ministerstva zahraničných vecí. Zástupca predstaviteľa Administrácie prezidenta, bývalý podpredseda vlády je Moskovčan – Kobjakov. Ja som spokojný s ich prácou. U nás neexistuje niečo také: - ty si Rus, Bielorus, Žid, Poliak alebo Ukrajinec. Ak si schopný – prosím choď do vedúcej funkcie.

Ak by som sa ja, ako vedúci predstaviteľ, začneš toho báť – tak už nemáš miesto v prezidentskom kresle. Prezident musí byť aspoň o dve hlavy nad týmito otázkami, vtedy sa nebude musieť báť: - či je to Rus, Bielorus, alebo niekto iný. Hlavné je, aby on nepatril do „piatej kolóny“, medzi nepriateľov krajiny. To je všetko.

No a po udalostiach u nás na námestí 19. decembra – z Ruska kričali: „Dvoch Rusov držia, súdia“. A tak ďalej. Boris Nemcov poslal dve skupiny: - podľa našich informácií bolo v nich 12 ľudí. Dvaja ostali. Kamery ukazujú čo tak oni robili. Súdili sme Ukrajincov, Poliakov, súdili sme Bielorusov a ich kto bude súdiť? Oni sú takí istí provokatéri! Preto aj oni musia prejsť cez súd, tak ako v každom demokratickom štáte. Aj prešli cez súd, súdili sme ich v Bielorusku! No pravda je v tom, že by ich nepotrebujeme vo väzení. Hovoria: - „“Lukašenko ich tam chce posadiť do väzenia“. Boh s vami! Prečo tak hovoria?! To má byť pre Bielorusko to čo je desať rokov väznenia Chodorkovského pre Rusko? Nakoniec, títo dvaja priestupníci ani nie sú Rusi. Oni len dostali pary v Rusku. To nie je dnes žiadny problém druhé občianstvo. Ani teraz nechcú odcestovať do Ruska, žiadajú, aby boli ponechaní v Bielorusku. Preboha. Postupujte podľa zákona, to je vaše právo kde chcete bývať.

Pre nás, opakujem, niet rozdielu: - Rus, Bielorus. Jednoducho občan našej krajiny. Hoci na dotazníky ľudia, najmä keď sa jedná o verejné služby, uverejňujú, ako za sovietskych čias: ruská, bieloruská, poľská. Ale to nemá vplyv na ich osud.

Ak by to malo závisieť len odo mňa Alexander Andrejevič, tak by som vám veľmi presne vedel povedať akým spôsobom budeme budovať Úniu aj časový priebeh udalostí by som vám povedal. No, ako vy veľmi dobre viete, tak to nezávisí len odo  mňa. To po prvé.

Po druhé, počas predvolebného obdobia, ktoré sa už v Rusku začalo, sa len veľmi ťažko budú prijímať nejaké radikálne riešenia. Hoci táto otázka, s najväčšou pravdepodobnosťou je vysoko aktuálna. Pre každého politika je to vážna téma. O to viac pre kandidáta na prezidenta RF a nielen pre kandidáta na poslanca Štátnej dumy. Všetko bude závisieť od vás, občanov.

Princíp je jeden: - my by sme chceli, aby ste si nás vážili, ocenili a považovali za taký istý štát, ako je Ruská federácia. To nie podľa veľkosti, ani nie podľa HDP, ako chcú niektorí počítať zlaté rezervy, ale vychádzajúc s princípu štátnosti.

Keď sme pristúpili na Dohodu o Únii, vyrozumeli sme o tom Ukrajinu. A my sme veľmi starostlivo pripravovali tento dokument, vzhľadom na to, že nie je možné prestúpiť určité hranice. Poznáte ich politiku – nezávislosť, štátnosť a tak ďalej. To je ich právo, u nich štát bol na to pripravovaný a požadovali to od politikov. Dohodu sme pripravovali tak, aby Ukrajina bola vždy s nami. Kučma vtedy bol, prepáčte mi, veľmi nerozhodný: - aj tu aj tam. Tým skôr táto myšlienka – Únia – bola veľmi populárna medzi ukrajinskými občanmi. A teraz zhruba 50%, podľa včerajšieho sociologického prieskumu oznámilo, že by sa chceli vrátiť do bývalého Sovietskeho zväzu. Kto by to bol povedal ... Viac ako 5% percent! To je na Ukrajine a už nehovorím v Rusku a v Bielorusku.

My trváme na tom, aby nás nikto a nikdy nenútil do toho, aby sa stalo Bielorusko stalo regiónom Ruskej federácie. V tejto záležitosti som vždy hovoril: „Ani v jednej krajine by žiaden národ nesúhlasil s tým, ani by o tom neuvažoval“. Predstavte si: - zajtra navrhnú Bielorusom, aby sa stali guberniou Ruska. Čo poviete, koľko percent Bielorusov za to bude hlasovať? Nula! Určite nula! V tejto otázke sú u nás najradikálnejší ľudia tí, ktorí k nám prišli z Ruskej federácie: - oni sú kategoricky proti.

 Vždycky som sa pýtal ruských politikov: „Prečo to hovoríte? Aby znechutili ľudí nielen touto myšlienkou , no aj tým čo my chceme urobiť?! No v takom prípade o tom môžeme hovoriť“. Koniec koncov, potom môžete postaviť politiku tak, že to naozaj bude stáť. No prečo máme teraz o tom kričať a predbiehať udalosti? To znamená, že netreba „udusiť“ myšlienky pre to, aby udusili samotný proces.

Raz mi niekto navrhol, aby sme to začali robiť z iného konca. Opýtal som sa ho, čo máte na mysli: - pskovké, smolenské, brianske oblasti zaradiť do zostavy Bieloruska?

Povedal nie, vraj jednoducho vyhlásiť Smolensk za hlavné mesto Únie Ruska a Bieloruska. Koniec koncov, vo vzťahu k Smolensku ja mám veľmi blízke vzťahy. Narodil som sa v Orše pod Smolenskom. Vinikajúca myšlienka, Alexander Andrejevič, mohli by ste vo svojom článku prekrásne rozpísať: - „Dnepr je obrovská slovanská rieka, - ja to neviem tak vypovedať ako vy, - ktorá spája naše slovanské národy“. Obyvatelia Smolenska vždy hovorili: „No, ak vy nemôžete tam v Moskve, tak urobme hlavné mesto v Smolensku“. No, nenašli by sme sa na periférii.

 V Smolensku bolo vybudovaných veľa spoločných podnikov. Keď pre nás, v podstate ruský trh zatvorili, boli sme donútení premiestniť svoju výrobu – paralelne vyrábať s ruskými mestami, vrátane zo Smolenskom. Ja netrvám ani na Briansku, ani na Smolensku. Bože odpusť. Nám stačí vlastné územie. Robme všetko pre to, aby sa nám zdvojnásobilo obyvateľstvo. Potom by v Bielorusku bolo všetko v poriadku. Žiaľ ešte stále nedosahujem predvojnový počet obyvateľov Bieloruska. V Druhej svetovej vojne bol každý tretí Bielorus zabitý.

No naši ľudia sú takí, že sa dokážu rozdeliť aj s tým málom čo majú. U nás sa nemôže stať, aby Bielorus nedal hladnému pocestnému kúsok chleba. Dokážeme sa deliť zo svojimi bratmi. No ak niekto príde zo zbraňou v ruke, tak sa vieme aj brániť.

Ak sa v dlhodobom horizonte ... To všetko môže byť, samozrejme, ak príde nejaký "lupiči" k moci v Rusku, tak kde bude naša „bezpečnostná zóna“: naši ľudia nikdy nenechá našich bratou stranou, pozerať sa bokom na Bielorusko. Aj keby boli neviem aké protestné akcie.

Po tretie. Ak  sa vám niečo prihodí a máte kus chleba na stole, je žiaduce aby aj váš sused mal kúsok chleba na stole, pretože ak sused nemá chlieb, tak to je zle aj pre teba.

 Začali sme reformu poľnohospodárstva, normálne, začali sme pôdou, vytváraním podmienok pre ľudí, stavali sme poľnohospodárske sídla ... Tento proces sme už prakticky v celej krajine ukončili, je potrebné niečo ešte vyregulovať. Nebolo to pre nás jednoduché, veľa to stálo, no my sme to urobili. A teraz sú tu výsledky. Predstavte si: - za sovietskych časov a po rozpadnutí Sovietskeho zväzu my sme neboli schopní predávať poľnohospodárske produkty, len niečo do Moskvy a Leningradu. No a v minulom roku, pre poľnohospodárov veľmi nepriaznivom sme do Ruska predali poľnohospodársku produkcii za 3 miliardy dolárov. Pre Bielorusko je to obrovské číslo. Bielorusko je okrem južných oblastí v kritickej oblasti poľnohospodárstva. A takáto úroda – to je pre nás veľký úspech.

V podstate, my sme reformovali naše dediny. Keď k nám pricestujú ruskí gubernátori, tak toto je téma pre rozhovor – vytvorte aj u nás niečo podobné, hoci aj v jednej gubernii. N a my v mnohých ruských regiónoch, v západom Rusku, v Nižnogorodskej oblasti, v Kalužskej oblasti budujeme nielen poľnohospodárske mestečká, poľnohospodárske mestečko – to je začiatok prestavby a reformy poľnohospodárstva, jedna zo základných podmienok na vytvárania veľkých poľnohospodárskych podnikov. Kolchozy a sovchozy, toto pomenovanie už zostarlo, no kooperatív – to je ten istý kolchoz – skupinové hospodárenie na iných princípoch. Robíme to vo Venezuely aj v iných krajinách.

Po štvrté – poľnohospodárske mestečká, mechanizačné centrá, spracovanie obilovín, farmy, veľkokapacitné ošíparne, veľkokapacitné výkrmne hovädzieho dobytka, hydinárske závody a tak ďalej.

No to hlavné – to je obrovská plocha pôdy, na ktorej sa pestujú krmoviny  - ktoré nemusíme dovážať. My sme nezničili tieto kolektívne podniky z doby Sovietskeho zväzu ale sme ich prispôsobovať na nové podmienky, vrátane na nové ekonomické podmienky.

Aj zo Západu prichádzajú k nám – oni investujú do nášho poľnohospodárstva – sú ochotní kúpiť tento náš komplex, no hovoria: „Toľko kolchozov. No toľko pôdy nepotrebujeme pre farmárske hospodárstvo“. Zo začiatku sme si mysleli: - dáme im k dispozícii od 50 do 15 hektárov pôdy a v poriadku. Oni to nechceli. Nechceli preto, lebo vedeli, že na 50 hektároch nemôžu dosiahnuť vysokú rentabilitu. No celý komplex – 7, 10, 12 tisíc hektárov – to by pre nich bolo vinikajúce. Oni sú pripravení skúpiť tieto komplexy.

Tam kde sme uskutočnili reformu dediny, tam poľnohospodárstvo v minulom zlom roku  dosiahlo prírastok v rentabilite %. To znamená, že dedina môže žiť. A ceny za zemný plyn a v minulom roku aj za naftu a benzín boli vyššie v porovnaní s vašimi. U vás sú ceny približne 70 -. 90 dolárov za plyn a u nás 230. Drahší ak v Nemecku. Vy nám predávate plyn drahšie ako Nemcom, hoci sme o dvetisíc kilometrov bližšie ako Nemecko.

My sme donútení vypínať dodávky plynu a zabezpečovať svoju potravinovú bezpečnosť. My to zabezpečujeme. Nie všetky potrebné produkty sme schopní v našich klimatických podmienkach vyrobiť – banány, kyvy, káva a iné, No v základných potravinách sme sebestační.

Počítalo sa, napríklad, že v Bielorusku nie je možné vypestovať obyčajnú cibuľu. V súčasnosti vyrábame viac ako 50 tisíc ton cibule. Plne uspokojujeme svoju spotrebu cibule a zhruba polovicu predávame do Ruskej federácie. Obdobne je to aj z hroznom. Už sme začali produkovať prvé hrozná a melóny. Vinikajúce melóny!

Klimatické podmienky sa veľmi zmenili. Kukurici sme predtým mohli produkovať len na siláž a v súčasnosti sme schopný ju pestovať aj na zrno. Predtým sme ju museli dovážať z Moldavska a zo Stavropoľa. Tvrdé odrody pšenice za sovietskych časov s dovážali tiež zo Stavropoľa a Kazachstanu a teraz ju pestujeme tu, tvrdú pšenicu, to je zaujímavé. Aj podnebie sa zmenilo, aj my sme sa naučili lepšie pracovať. My sme nezlikvidovali naše výrobné celky: - ani v živočíšnej výrobe, ani v rastlinnej výrobe. Všetko sme si ochránili. Vedeckých pracovníkov máme na vysokej úrovni a my sme im položili tvrdé úlohy. Predtým sme vedeckých pracovníkov postavili na pole a povedali sme im: - táto parcela má toľko a toľko tisíc hektárov a na nej chceme pestovať to a to. Vždy sme ich potom kritizovali: - na dvoch hektároch vieme vypestovať dobrú úrodu, prečo to nevieme urobiť na 1 000 hektároch. Napríklad, videl som u pracovníkov ústavu poľnohospodárstva a zelenina - boli u nás a my sme im dali k dispozícii obrovský komplex pozemkov: - povedali sme im, najskôr si svoje teórie odskúšajte v bežnom teréne a potom sa presunieme na masovej výroby. Čo mali robiť? Odovzdali sme im 10 – 12 tisíc hektárov pôdy. Teraz sú to jedny  najlepších výrobných komplexov. To znamená, že vedecký pracovníci boli donútení odovzdať výsledky nie z kúsku pôdy, ale z veľkej plochy.

Oni vycestovali do celého sveta, pozbierali všetko čo bolo pre nás potrebné, navštívili – Holandsko, Dánsko, Nemecko. Priviezli to najlepšie a prispôsobili to na naše podmienky, na podmienky bieloruského podnebia a pôdy. V tejto päťročnici musíme podoťahovať základné procesy na vidieku, musíme postaviť na nohy poľnohospodárstvo. Keď nakŕmime vlastný národ pomôžeme Rusku, Ukrajine.

Ukrajina kupuje u nás polovicu svojej spotreby cukru. V minulosti, v podstate sme my cukor dovážali z Ukrajiny a Kuby. V súčasnosti sú všetky naše cukroovary v plnom rozsahu zabezpečené cukrovou repou z vlastnej produkcie.

Dalo by sa veľa hovoriť na túto tému. No a to nielen o poľnohospodárstve, n aj o priemyselnej výrobe a o modernizácii. My sme pripravení, podeliť sa o skúsenosti z tejto činnosti ak to bude Ruská federácia potrebovať.