V pozadí, už takmer permanentnej  krízy Západu, čínska ekonomika vykazuje pozoruhodné zdravie a stabilný rast.

Noviny Le Monde píšu: „tento kontrast sa vysvetľuje znížením hodnoty juanu, ktoré Čína vnucuje svojim obchodným partnerom a konkurentom“. Za pomoci prísnej kontroly valutového kurzu, Čína udržiava juan na úrovni 0,15 dolára a 0,11 eura a to v situácii, keď MMF tvrdí, že juan má stáť 0,25 dolára a 0m21 eura. „Západné krajiny sú úplne pasívne voči vnútenému kurzu juana Čínou.

Odvtedy, ako v roku 2001 Západ prijal Čínu do Svetovej obchodnej organizácie, zbavil sa jedinej zbrane prostredníctvom ktorej mohol prinútiť Peking k ústupkom: - „colné sankcie“, - konštatuje ekonóm Antoine Brunet ktorého citujú noviny InoPressa. To viedlo k masovej dezindustrializácie západných krajín a k industrializácii Číny, pokračuje autor. Využívajúc lacnú pracovnú silu, čínske podniky ovládli všetky veľké svetové trhy a západné transnacionálne zoskupenia previedli svoju výrobu do Číny, čím ešte viac zvýšili úlohu Číny vo svetovej ekonomike a vo svetovom obchode. Výsledkom bolo pozastavenie rastu ekonomiky v západných krajinách, ich zahraničný obchod sa stal deficitným, investície do podnikov v ich krajinách sa prudko krátili a od roku 2001 v západnej ekonomike prebieha vleklá recesia. Všetky pokusy vedenia západných krajín udržať dlhodobý rozvoj sa skončili neúspechom, vôbec sa nedotkli čínskej politiky na udržanie nízkeho kurzu juana a jeho hodnota nebola prehodnotená. Zvýšenie kurzu juana, ako jedinej formy riešenia problémov, by západným krajinám umožnilo rast zahraničného obchodu a rast HDP, tvrdí autor.

„V súčasnosti, vďaka svojej politike, Čína žne plody svojej stratégie ktorú prijala v roku 1989 a má radosť z destabilizácie Západu a to: - obchodnej, ekonomickej, sociálnej, finančnej, menovej, technologickej, vojenskej a diplomatickej. Kapitulácia Západu pred Čínou sa obracia v destabilizáciu Západu, píše Antoine Brunet. Kompenzačné opatrenia utrpeli fiasko a len skomplikovali destabilizáciu Západu. Jednoznačne sa ukazuje, že valutová pacifizmus vo vzťahu k Číne úplne skrachoval.

„Aby sa kríza v roku 2007 nestala podobná tej ktorá bola v roku 1929, bolo potrebné nevyhnutne zmeniť pravidlá hry, - tvrdí autor. Bolo potrebné mobilizovať sa a zastaviť Čínu, donútiť ju, aby prehodnotila svoju politiku vo vzťahu k juanu. V záujme toho bolo potrebné kolektívne pripraviť colné a obchodné sankcie vo vzťahu k Číne. Bez takej iniciatívy západné krajiny sa čoskoro ocitnú uzatvorenými v začarovanom kruhu v ekonomickom  a finančnom úpadku a bude nasledovať ich dlhodobé otroctva vo vzťahu k Číne a jej komunistickej strane, ktorá je vedúcou silou v krajine už od roku 1949 "- robí záver  Antoine Brunet.