"Ak sa nepriateľ nevzdá, musí byť zničený" -  tak sa dajú tlmočiť myšlienky Emiráta Katar, ktorý poslať svojich vojakov do Sýrie aby tam organizovali "revolúciu". Takáto „bratská pomoc“ ropných šejkov nebude prvou, bola „poskytnutá“ už v Líbyi, povstalcom proti vláde Kaddáfiho, ale aj v druhých arabských krajinách.

No v Líbyi bolo všetko oveľa jednoduchšie. Prevrat sa mohol organizovať prostredníctvom medzi plemenných sporov, využívajúc ich vzájomné spory a neznášanlivosť, ich vyzbrojovaním, finančnými dotáciami. Na územie bolo možné letecky vysadiť špeciálne oddiely pre organizovanie podvratných akcií. Mestá bolo možné z mora odstreľovať „Tomahawkami“. Výsledok bol jasný! Pri účinnej pomoci z vonku, došlo k zmene vlády, mŕtvola Kaddáfiho bola vystavená na „obdiv“ zvedavcom a teraz Líbya ... Sami vidíte.

V Sýrii je iná situácia: - tu nie je možné vyvolať vojnu medzi národnosťami, ak tak len sporadickú. To znamená že scenár použitý v Líbyi a v Egypte, kde sa použitím tejto taktiky rozpútali prevratové protivládne udalosti v podstate nie je možné. „Vyššie vrstvy vytvoriť revolučnú situáciu nemôžu a nižšie nechcú“. Neuskutoční sa! Národy Sýrie si nemusia chodiť ďaleko pre príklady: - následky „demokratizácie“ je možné pozorovať v „Líbyi. Ale to, čo robia s krajinou medzi náboženského konflikty môžu vidieť v susednom Libanone. Bývalá klenotnica Blízkom východe, potenciálny regionálna Riviera sa premenila v bojové pole medzi Sunnitmi, Šitmi a kresťanmi, a potom stratiac takmer kompletnú svoju suverenitu, sa stana základňou pre zahraničné ozbrojené sily. Stačí si spomenúť na 20. ročnú dlho trvajúcu vojnu medzi kresťanmi na juhu, ktorých podporoval Izrael a šítmi, ktorých podporoval Irán. Áno, aj za prítomnosti sýrskych vojakov na Golanských výšinách sa prejavili snahy o, riadenie politiky v meste Bejrút a v celej krajine.

V Sýrii všetko toto videli na vlastné oči a národ si neželá aby sa opakovala táto situácia na území ich krajiny.  Zároveň si treba uvedomiť, že svoju úlohu tu hrá aj obľúbenosť súčasnej vlády medzi občanmi.

V súčasnosti predstavitelia „Bratstva“ majú snahy uskutočniť v Sýrii niečo podobného ako sa im to podarili v Egypte, no tu sa situácia tak nevyvíja „arabská jar“ v Sýrii doslovne „zamrzla“. Obyvateľstvo, ktoré sa zo začiatku aj začalo stavať voči režimu zaradilo „spiatočku“.  A obyčajní obyvatelia Sýrie bez rozdielu vierovyznania  nemôžu byť obviňovaní zo "zotrvačnosti", preto lebo vodcovia „zmien“  neponúkajú skutočné zlepšenie životných podmienok prostredníctvom zmeny režimu. Assáda. Práve naopak, ak táto vláda bude odstránená, tak krajina s takmer 23 milión obyvateľov padne do zóny bezprávie, a to aj na hranici Iraku,  odkiaľ už odišli.

Práve preto počiatočný protest prešiel do rutinných a sporadických atakov a útokov na predstaviteľov armády a špeciálnych služieb ktoré podporujú Assada. A to je dôvod, prečo ropné šejkovia z Kataru chceli zneužiť ruky Sýrčanov, aby oni vyvolali v Sýrii občiansku vojnu. To  preto lebo pre nich takáto verzia miestnej "arabské jari" – mala slúžiť ako dôvod, prečo je potrebné likvidovať „nepriateľa“ - Irán, pre ktoré je al-Assad, dôležitou postavou na  vše šítskej šachovnici v tomto regióne.

V tejto súvislosti je nevyhnutné obrátiť pozornosť aj na tú skutočnosť, že zatiaľ, nehľadiac na všetky odstrašujúce výkriky a rady, žiadny západný štát nezačal podnikať aktívne operácie proti sýrskej vládnej moci. Všetky sankcie, ktoré boli prijaté proti vláde Assada  boli bezzubé a málo účinné, neboli nijakým nebezpečenstvom pre ekonomiku Sýrie. Ani nebezpečenstvo lietadlovej lode s „Tomahavkami“ v pobrežných vodách  Sýrie nie je v dohľade. Musím pravdivo povedať, že príčinou toho nie je prítomnosť „Admirála Kuznecova“ (Ruský krížnik) v týchto vodách. Skôr tu zohral svoju úlohu príklad z Líbye a pochopenie toho, že tu nemá kto kričať „demokracia je v ohrození“ a „preč s despotom a tyranom“.

Najpravdepodobnejšia je skutočnosť, že nikto nechce robiť špinavú prácu za Katar a jeho bohatých sunnitských príbuzných, uvedomujúc si, že namiesto nevzdelaných Egypťanov a divokých Líbyjcov, sýrske obyvateľstvo veľmi dobre chápe, pre koho je výhodná „revolúcia“ v Damasku. Žiadne dodávky zbraní z Turecka, nijaké finančné tlaky ani scenáre špeciálnych služieb nepovedú k tomu, aby sa obyvateľstvo dalo vyprovokovať pre útok proti vlastnej vláde a na útok na prezidentský palác v Damasku.

Pustia ja do takej operácii samotní vojaci Kataru?  Predpokladám, že v žiadnom prípade. Ak áno, tak v takom prípade by sa museli vysporiadať na území Sýrie nielen s dobre vycvičenými vládnymi vojskami, no aj s ďaleko vážnejším nepriateľom – gardovými vojakmi iránskej islamskej revolúcie. Vojakom týchto gárd, na rozdiel od katarských vojakov, miestne obyvateľstvo bude poskytovať pomoc a podporu. Miestne obyvateľstvo si neželá získať „demokraciu“ zásluhou naftových šejkov.